Je nevyhnutné spomenúť si s úctou na ľudskú pochodeň, namladého človeka, ktorý sa rozhodol tak šokujúcim a bolestivým spôsobom o poslednývýkrik po slobode z ostrova totálnej beznádeje. Je o to potrebnejšie ukázať novým generáciám,že dobrovoľná smrť ako protivoľba života bez slobody nie je len klišé hollywoodskejprodukcie. Je to prepotrebné, lebo sme zaseraz v dobe keď je spoločnosť otupená a apatická voči politickému dianu. Zo samotného slova politika sa nám dvíha žalúdok, ilúzie o demos cratus sa rozplynuli. Slušnosť je akási konzervatívna vlasnosť prchavá ako vôňa benzínu, ktorým Palach polial svoje telo. Uprednostňujeme zákony džungle, ktoré najlepšie ovládajú politické špičky, bez obáv, keďže väčšina komótne toleruje ich resty na stupnici od jedna až po desať a politickú kultúru morálnych bažín. Pokorne a stádovito akceptujememanipuláciu s našimi peniazmi, osudmi a budúcnosťou bez potreby daťnajavo nesúhlas. Mlčíme čoraz viac keď to nie je vhodné a tolerujeme netolerovateľnéupätý v duchu motta bolo už aj horšie.
Spomienka na Jana Palacha je nutnoulekciou pre nás všetkých, nielen pre jeho rovesníkov dnešných dní. Mala by nás viac primäť cítiť svoju dobu a zodpovednosťza jej vývoj, začínajúc u seba. Mala by nás viesť k tomu aby sme sanazaspali v letargii, a mali na pamäti, že história sa neraz opakuje. Palach, ten zomiera v bolestiach pred našimi očami ešte dnes vždy vtedy keďnevidíme, nepočujeme a nehovoríme v okamihoch keď je nutné zastať saslobody našej, slobody iných, slobody vôbec. Akoby nám s posledných síl hovoril: „Musíme sa obávať a brániť zlu,je však zlo, ktorého sa musíme obávať a brániť sa mu najviac... nečinnosťdobrých ľudí“.
