Zastavenie prvé – keď systém odmieta živiny ako anorektička
Nevyhnutnú potravu pre rast kvality vyššieho vzdelávania v podobe kvalitných a dobre zaplatených mladých pedagógov systém trucovito odmieta. Veď aké podmienky majú mladé mozgy, ktoré by mohli byť zárodkom budúcich mozgových mocností nášho školstva? Ten kto chce zostať učiť na vysokej škole musí rátať, že pri bez vedľajšej možnosti zárobku bude niekoľko rokov zarábať horšie ako napríklad robotník. Ak akademicky bude rásť, za desať rokov možno dosiahne úroveň, ktorú má po troch bankový úradník. Kto môže, porúča sa po získaní know-how do súkromného sektora. Ilúzie o tom, že školy majú k dispozícii rozpočty na prilákanie nie práve lacných odborníkov zo súkromného sektora si robiť netreba. Zdesenie, ktoré prváka na väčšine Slovenských škôl po nástupe zaujme ako prvé je „vekom nadštandardne vyzretá“ základňa tvoriaca kľúčové know-how ktorejkoľvek štátnej univerzity bez generácie kvalitnej náhrady. Človek by podľa veku nemá čo diskriminovať našich profesorov a docentov, ale ak študentom hrozí, že keď im prirodzenou smrťou vo vysokom veku zomrie garant ich odboru, ktorý sa už dávno mal tešiť z pokojného dôchodku, zdesenie je na mieste, pretože náhrady na škole za neho väčšinou niet. Korunu všetkému dáva schopnosť našich akademikov ísť s dobou a poskytovať študentom aktuálne učivo o čom svedčia nielen výpovede samotných študentov, ale najmä umiestnenie našich vysokých škôl v rebríčkoch kvality škôl na svete. V nich štatisticky ani len nefigurujeme. Paradoxom zostáva, že ani po tom vedenia škôl na poplach nebijú.
Zastavenie druhé – súkromné školy sú stále tie horšie
Systém vyššieho vzdelávania sa už od revolúcie sám zabíja neschopnosťou zrovnoprávniť súkromné a vysoké školstvo. Za všetkým samozrejme stojí generalita v šedých oblekoch riadiaca Rektorskú konferenciu Slovenska a akademické senáty každej jednej školy, ktorá strká hlavu do piesku pred vývojom a chráni si svoje zabetónované privilégiá. Aj malé dieťa pozná naspamäť názvy najznámejších univerzít na svete a vie, že sú súkromné. Ochotu zaplatiť si za kvalitné vzdelanie a za vzdelanie vôbec, vidieť to ako investíciu do života šedá inkvizícia v rektorských talároch zrovnoprávniť odmieta. Dôkazom je nielen zastúpenie a práva súkromných vysokých škôl na Slovensku, ale aj všeobecný odpor k poplatkom za denné štúdium, ktorým sa vedenia vysokých škôl netaja.
Zastavenie tretie – čo draho zaplatíš, miluješ viac
Agóniu vysokému školstvu nakoniec navodí súčasný spôsob jeho financovania. Škola získava peniaze aj podľa toho koľko má študentov čoho dôsledkom je samozrejme nábor a produkcia zástupov absolventov v neperspektívnych odboroch bez logiky voči tomu čo potrebuje trh práce. Vysoké školstvo sa prežiera peniazmi štátu, ktoré sa do neho lejú ako do studne bezo dna. Prezamestnanosť ich byrokratického aparátu je horšia ako na ministerstvách, väčšinu peňazí na mzdy pohltia akademici vzdorujúci moderne a na mladé talenty, nedajbože na vedecké školy peniaze takto nikdy mať nebudú (česť tým pár výnimkám). Jedinečná šanca pomôcť systému zavedením poplatkov, bola v roku 2006 za besného revu väčšiny na hranici upálená ako bosorka. Nešlo pri tom ani tak o poplatky samotné, podstata bola v tom, že formou pôžičiek a sociálnych štipendií by na vysokých školách mohlo študovať ďaleko viac študentov ako dnes. Nehovoriac o tom, že školy by boli nútené peniaze efektívne vraziť do svojho vlastného študenta a do svojho rozvoja, nie do gágora nádoru, ktorý školstvo zhubne roky zožiera. Výsledok? Máme zadarmo vzdelanie kvalitné ako bezplatná starostlivosť na Kube. Keď do pekla, tak aspoň na peknom koni, vysoké školstvo tam smeruje, no pod ním je stará mrcina.
Zastavenie posledné – niet svetla na konci tunela
Vládna garnitúra, vedenia vysokých škôl a napokon celá spoločnosť ignorovaním potreby inovácie vzdelávania tlačí na systém aby spáchal rituálnu samovraždu . Následky budú nedozierne a šanca na zrod nového systému, ktorý ekonomickú krivku Slovenska bude dvíhať hore o päť, desať či pätnásť rokov je nateraz stratená.
