Len čo sme vyšli z mešity, stála pred nami Múdrosť. Skromnejšia a pokorná, už veľakrát takmer zničená. No stojí tam o tisíc rokov dlhšie a to sa jej uprieť nedá. Modrú mešitu a Hagiu Sofiu od seba delí park Sultan Ahmed s obrovskou fontánou, vysokými palmami a kvetinovými záhonmi. Všade sa potulujú psy a vy sa môžete posadiť a vybrať si, na ktorú sa budete pozerať.
Na Bospore fúkalo. Plavili sme sa takmer hodinu a obdivovali mesto z inej perspektívy. Nespočetné množsvo mešít sa striedalo s krásnymi rezidenciami nielen tureckej high society. Platilo, čím bližšie k vode, tým viac high. Ponad Bospor vedú dva mosty. Jeden pre osobné autá a autobusy, druhý pre nákladné autá. Chodník pre peších na mostoch nie je, no ani to nebráni samovrahom skočiť zo šesťdesiat metrovej výšky.
Turci sú známi aj tým, že sú rodení a veľmi prívetiví obchodníci. Najprv sme navštívili egyptský bazár, kde sa striedali stánky so sladkosťami, kávou, koreninami, či morskými plodmi a orechami. Všade sa vznášala omamná vôňa a omámiť nás chceli aj miestni predavači. V neďalekej kaviarni sme si dali pravú tureckú a pozorovali moslimov umývajúcich si nohy pred vstupom do mešity. Nevynechali sme ani Grand Bazaar, najväčší bazár v Istanbule. Je to akési kamenné mestečko, ktoré sa od vyššie spomínaného líši v dvoch veciach. Zlato a diamanty. Pri pohľade na blýskavé výklady mi v hlave znela hymna zlatokopiek od Kanye Westa alebo slávny citát božskej Marylin. Odniesla som si aspoň kašmírový šál, o ktorého kašmírovosti však nie som úplne presvedčená.
Za veľkú výhodu Istanbulu považujem zjednateľnosť väčšiny tovarov a služieb. Keď sme sa chceli odviezť do Topkapi a pokochať sa sultánskym palácom, jazdu sme zjednali na veľmi príjemnú cenu. Horlivo sme taxikárovi vysvetľovali, že chceme ísť do Topkapi Palace, na čo on stále spýtavo tvrdil: Topkapi Sarayi? Aké Sarayi, odvezte nás do paláca, snažili sme sa mu vysvetliť. Napokon kapituloval a začala sa divoká jazda ulicami sprevádzaná zvukmi tradičnej tureckej hudby. Vysadil nás a odfrčal preč. Palácu nikde, a tak sme sa miestnych spýtali, kde to vlastne sme. Doteraz si nie sme istí, či sme pochopili správne, no podľa všetkého sme sa nachádzali vo štvrti Topkapi Palace a palác bol v nedohľadne. Vyjednali sme teda ďalší taxík, ktorý nás už doviezol tam, kam sme chceli. Zistili sme, že prvotné úmysly predošlého taxikára neboli zlé, sarayi totiž po turecky znamená palác. Cesta bola márna, palác bol zatvorený. Túto skutočnosť som znášala hrdinskejšie ako priateľka- oddaná fanúšička seriálu Sultán.
Zaujímavé bolo zažiť dopravu v tureckom megapolise. Ulice sú prevažne upchaté, semafory ignoruje každý a situácia pripomína súťaž o najhlasnejšiu trúbu v meste. Do toho sa občas niekto s niekým prekrikuje, no mestu to dodáva akúsi svojskú atmosféru, ktorú si najlepšie vychutnáte pri dobrom čiernom čaji a sladkej baklave. Len pozor, koľko koncentrátu čašníkovi dovolíte naliať- nech sa vám z toho všetkého nerozbúcha srdce.
