Možno ešte viac ako samotnými pamiatkami ma uchvátil svojou atmosférou. Čo sa pamiatok týka, videli sme takmer všetko, čo sa vidieť dá a bolo to prekrásne. Ja som však dievča veľmi vnímavé a popri ochkaní nad katedrálou Notre Dame a Eiffelovkou, som stíhala intenzívne pozorovať aj Parížanov a život v Paríži.
Ako mi/nám Parížania radi pomohli
Obyvatelia Paríža sú veľmi milí a nápomocní, aj keď angličtina im príliš nevonia. Rada by som sa podelila o dva príbehy, ktoré túto skutočnosť dokazujú.
Príbeh prvý- Pán Žetón
Po obede v samoobslužnej reštaurácii som dostala chuť na kávu. Podišla som k automatu a začala doň hádzať mince. Mince stále vypadávali späť a mne sa na tvári rozhostil nechápavý výraz. Periférne som videla, že ma pozoruje akýsi Francúz. Keď mi mince vypadli štvrtýkrát, priblížil sa ku mne a po francúzsky mi začal vysvetľovať, že potrebujem žetón a mám si ho ísť kúpiť do kasy (po francúzsky neviem, ale žetón a kasu som vyrozumela). Išla som teda ku kase a Francúz tam stále stál a sledoval, či trafím do kasy. Žetón som kúpila a vrátila sa k automatu, kde sa na mňa usmieval môj Francúz, ktorý čakal, či sa mi úspešne podarila kúpa. Až keď sa uistil, že svoj žetón naozaj mám, zaželal mi pekný deň a šiel si svojou cestou.
Príbeh druhý- Pani so psom
Pri tejto skúsenosti som ochotu Parížanov ocenila ešte viac. Po celodennom túlaní sa mestom sme sa konečne nalodili do autobusu a smerovali do hotela. Nevedela som sa dočkať sprchy a postele, no to som netušila, že naša cesta sa pretiahne na tri hodiny. Páni vodiči tam totiž akosi nevedeli potrafiť. Iste, to sa môže stať každému, no s dvoma mapami a navigáciou je to predsa len trocha nepochopiteľné. Začínala som byť naozaj vytočená, no nakoniec sme sa predsa len dostali do časti, kde sa mal náš hotel nachádzať. Fajn, hotel snáď už nejako nájdeme, pomyslela som si naivne. Nestalo sa tak, opäť sme blúdili. Zrazu sme zbadali pani, ktorá o jedenástej večer venčila psa. Sprievodkyňa vystúpila a snažila sa zistiť, kde ten nešťastný hotel stojí. A čo urobila pani? Povedala, že ona zavedie domov psa, vezme auto a zavedie nás tam. Lebo vraj je rozkopaná nejaká cesta a treba ísť obchádzkou a že by sme to určite sami nenašli. Tú pani so psom som mala chuť vybozkávať.
Parížania a móda
Ako príslušníčka nežného pohlavia som si takisto všímala parížsku módu. A veru, nie nadarmo sa vraví, že Francúzky sú jedny z najštýlovejších žien a muži tiež nezaostávajú. Pri pohľade na nich mi padala sánka a to vôbec nemuseli mať oblečené najnovšie výstrelky. Boli upravení, pekne oblečení, skrátka štýloví. Cit a vášeň pre módu im boli nadelené v hojnom množstve. Vo veľa prípadoch bolo ich oblečenie až príliš jednoduché, no oni ho vedia nosiť tak, že vyzerajú úžasne. O našincoch sa to dá povedať málokedy, u nás sú stále v móde ponožky v sandáloch, legíny a do sveta neodmysliteľný ruksačik. Ale pevne dúfam, že sa nám k nim raz podarí aspoň priblížiť.
Parížska atmosféra
Zopár európskych miest som už mala možnosť navštíviť, no atmosférou sa Parížu nevyrovná žiadne. Je ťažké to opísať, najlepšie je to zažiť a cítiť. V tomto meste plynie život ležérne, ani ranné zápchy vás tak nerozčuľujú. Keď vidíte ľudí posedávať v záhradách a parkoch, chytajúc slnečné lúče alebo čítajúc knihu, obklopí vás pohoda. Keď vidíte improvizovanú večernú hodinu tanca na brehu Seiny, neubránite sa úsmevu. Keď vidíte tie útulné kaviarničky a do nosa vám udrie vôňa palaciniek, máte chuť si sadnúť a len tak byť. Keď vidíte piknikujúcich Parížanov, najradšej by ste sa pripojili do ich debaty. No úplne najmagickejšia časť Paríža bol pre mňa Montmartre. Štvrť umelcov a pofidérnych podnikov. Umelci sa sústreďujú na Námestí umelcov a svojimi výtvormi dotvárajú kolorit Montmartru a jeho úzkych strmých uličiek, nad ktorými sa týči bazilika Sacre Coeur. V uličkách sa tisnú kaviarne, maličké galérie a obchodíky, v ktorých som mala chuť nechať celý svoj skromný majetok.
Paris, Je t´aime
Vraví sa, že keď si stúpite na nultý kilometer pred Notre Dame, do Paríža sa vrátite. Ja sa tam chcem vrátiť určite. Pri odchode sme spievali Champs-Elysées a mne ostalo akosi clivo. Žeby láska na celý život?
