Typický deň u našej babky (tak sme ju volali, prababka je dlhé) začínal famóznymi raňajkami. Totiž babka nikdy nebola zástancom zdravej výživy, a tak do našich milých detských hlavičiek tlačila párky, slaninku, klobásky a podobné špeciality s dôvetkom „deti sa musia poriadne najesť". Takto posilnení sme už aj uháňali na roľu alebo na dvor, kde sme sa hrali, až kým nás babka presne o dvanástej nevolala k obedu (jesť sa musí najneskôr o dvanástej, babičkina zásada). Po obede sa nám takmer vždy ušlo trochu piva, na trávenie. A keď bol významnejší deň a pilo sa tvrdšie, mohli sme si omočiť prst. Poobede bolo vonku už teplo, takže sme sa museli zabaviť inak. U nej sme veľa hračiek nemali, tak boli dobré aj hrnce a kadejaké iné veci. Babka nám vždy všetko dovolila rozhádzať a potom hromžila: „Anciáša vášho, ja vám dám bordel mi tu robiť!" Ale hneď sa zase upokojila.
Keď to s nami už nevydržala, zobrala nás na prechádzku do obchodu, kam sme radi chodili, lebo sa nám niečo dobré ušlo. V tom čase fičali pokémoni, žobronili sme teda pokémonové lízatká. Kúpila nám ich, aj keď to podľa nej bola debilina. Alebo sme navštevovali tetu Anču a koktavého deda Vinca, ktorého sme sa aj trochu báli. Teta Anča nám vždy dávala žuvačky Pedro a nálepky sme lepili babke na kachličky (aj tie pokémonové, z čoho mala ohromnú radosť). K nám zase chodievali tetka Šudová, ktorá strašne hlasno pila a nám sa to zdalo zábavné. Dali si spolu kávu, z ktorej potom babka alebo tetka veštila. Už si presne nepamätám.
Večer sme museli ísť polievať a babka na nás kričala, keď sme jej šliapali po kvetinách a schovávali sa v kukurici. Keď sme ju veľmi štvali boli sme Rebeka a Izidor. Pred spaním sme sa ešte poriadne vykúpali v teplej vode. Samozrejme, ak babka predtým nezabudla zapnúť bojler. Po uložení do postele nám babi rozprávala rozprávky alebo sme si spievali pesničky, v ktorých väčšinou niekto zomrel. Niekedy nás aj strašila, v tom bola priekopníčka. Najprv na nás hodila tie ťažké duchny, potom si cez seba prehodila čiernu šatku, z ktorej jej trčala iba ruka a strašila nás hrobovým: „Čieerna rukaaa...". Ďalšou strašiacou metódou bolo vyťahovanie protézy. Bŕŕ! No a potom sme v noci chodili povinne „pišať".
Dnes sme už veľkí, nejaká čierna ruka nás nerozhádže a babička je stará a slabá. A čoraz častejšie ma volá Katuška. No nikdy nezabudnem na svoje detstvo, ktoré sa aj vďaka nej nedá nazvať inak, než krásne. A som rada, že som ešte z tej generácie detí, ktoré detstvo prežili bez počítača, bez mobilu, s odretými kolenami a špinou za nechtami.
