Mlčanie bolí a práve kvôli nemu som sa dennodenne točil v kruhu v nádeji, že to bude lepšie.
Potrebujem to zo seba dostať. Viem, pre niekoho môžem byť považovaný za slabocha, keďže som sa tomu nevedel postaviť tak dlho. Ale prišlo to všetko tak pomaly a nenápadne, že som to jednoducho nedokázal zastaviť. Keď som si to uvedomil, už som bol psychicky veľmi slabý. Cítil som sa menejcenný, zničený a bez akéhokoľvek plánu.
V poslednom čase si pri jazde autom prehrávam vety v hlave, ktoré tu chcem napísať. Pri cigarete neskrolujem Facebook, ale píšem si poznámky, aby som na nič nezabudol. Cítim teda, že som pripravený dostať to zo seba. Aj keď je to veľmi nepríjemné – stále sa v mysli vracať späť do toho pekelného obdobia. Ale to, že to naozaj píšem, je pre mňa veľký posun vpred.
Pretože pred pár mesiacmi som pri jazde autom hľadal v okolí stĺp alebo strom, do ktorého by som to napálil vo veľkej rýchlosti, aby to vyzeralo ako nehoda.
Zachránil ma psychológ (psychologička). Môj psychológ mi poradil hovoriť o tom. Aby som sa odosobnil, aby sa to všetko začalo hojiť, aby som sa rýchlo vrátil tam, kde som bol kedysi.
Kedysi, keď som bol silný, cieľavedomý a nad vecou.
Kedysi, keď som problémy považovali za problém mňa.
Kedysi, keď som sa zo všetkého tešil – to mi chýba absolútne najviac.
A áno, ďalší benefit toho, že opíšem všetko to zlé, je, že sa v tom možno niekto nájde a pomôže mu to tak, ako mne pomohol môj psychológ – motivátor a môj veľký vzor v jednej osobe.
(Je možné, že som niektoré veci z toho, čo mi hovoril, nepochopil správne alebo inak, ako to myslel, pretože som sa pri ňom cítil ako v nebi. Sedieť oproti niekomu, kto vníma, čo hovorím, zamýšľa sa nad tým, odpovedá tak jednoducho, citlivo a pokorne, a navyše tak pekne intonuje hlasom vo svojich vetách, že si myslíš, že je virtuóz, je milý a cítiš, že ťa má rád. Častokrát som sa doňho len tak zahľadel a na pár sekúnd som ho vlastne nepočúval – len som nasával ten moment.) Kiežby boli všetci psychológovia takí a kiežby ste mali všetci také šťastie ako ja.
A možno to bol len úplne obyčajný psychológ a ja som len po rokoch počul niekoho, kto so mnou normálne komunikuje. Prečo toľko o tomto odborníkovi? Pretože to je prvá rada pre teba, ak si v podobnej situácii, ako som bol ja: nájdi si niekoho, komu veríš a kto verí v teba.
Nejde len o to vyrozprávať príbeh a cítiť sa lepšie. Ide o to začať robiť niečo inak. Ide o to, aby mozog zostal zmätený. Aby vzorce, ktoré ho doposiaľ ovládali, dostali šok.
A to je druhá rada.
Pred pol rokom som bol stále v tej istej situácii ako dovtedy, kým som nezačal robiť veci inak. Áno, myslel som si, že sa niečo mení alebo že na niečom pracujem, ale stále som to ovplyvňoval len do tej miery, do akej mi to dovolila moja ex-partnerka. A áno, ovplyvňovala ma aj po rozchode cez deti. Ale poďme pekne po poriadku.
Čo je psychické týranie? Stručne: manipulácia, vyhrážky, urážky, podceňovanie, kontrola, citové vydieranie, strata slobody – tej základnej, ako byť aspoň chvíľu sám bez toho, aby ti niekto vyčítal, že sa mu nevenuješ. Neustále doprosovanie a neustále si nahováranie, že to bude v poriadku, až do bodu, keď si začneš nahovárať, že to tak má byť a že je to normálne.
Samozrejme, ide to aj do peňazí. V skratke – prídeš o všetky peniaze. Ale v tej situácii, ktorú zažívaš, to nie je až také podstatné.
Všetko sa to začalo rozchodom, zmätkom v mojej hlave a zlymi rozhodnutiami, ktoré na veľmi dlhý čas negatívne ovplyvnili môj život veľmi negatívne.
„Neviem byť sám,“ vravel som si.
Pár dní po rozchode som stretol inú ženu, ktorá mi pripadala úplne super. Bolo to ako vždy, keď niekoho stretneš a padne ti do oka. Vôbec som nebral do úvahy, že je vydatá, keďže mi vravela, že sa rozvádza, že dlhodobo žije v toxickom vzťahu, ako ju jej muž zanedbáva a ako veľmi vo vzťahu trpí.(vravela mi presne to iste o ňom, co neskôr hovorila o mne. Naučené frázy).
Myslel som si, že ju zachraňujem, no v skutočnosti som potreboval zachrániť seba. Vytiesnil som starý vzťah novým a prvé týždne boli úplne super. Snažil som sa nerobiť chyby ako v minulom vzťahu a myslel som si, že keď jej budem „strašne dobrý“, nič zlé sa nemôže stať. Prehnal som to. Prehnal som to s tým, že som za žiadnych okolností nechcel ísť do hádky a vo všetkom som jej vyhovel. Navyše asi po 6 týždňoch, ako sme sa spoznali, otehotnela, čomu som sa veľmi tešil a požiadal ju ona ruku. (Ano som debil)
Bývali sme spolu v zahraničí, bez rodiny, bez priateľov. Len my dvaja. Tých pár priateľov, ktorých som vtedy mal, som veľmi rýchlo odstránil, keďže jej nevyhovovali, a žili sme len jeden pre druhého. Neviem, ako to robila, no už od začiatku vzťahu ma držala veľmi nakrátko. Kontrolovala mi mobil, odstránila mi všetky ženy z priateľov na Facebooku – respektíve ma k tomu donútila. Nie fyzicky, ale pod nátlakom toho, že „sa bude hnevať“.
A to bolo to najhoršie. Jej hnev bol ako keď sa celý svet ponorí do smútku. Bola ticho, z času na čas mala uštipačné poznámky na moju dcéru z môjho prvého vzťahu na Slovensku, na moju rodinu a podobne. Nechcel som to zažívať, a tak som radšej robil všetko preto, aby sa nenahnevala.
Postupne ma zahnala do takej slepej poslušnosti, že z cyklu dva mesiace v práci a dva týždne na Slovensku sa stal cyklus päť mesiacov v zahraničí a dva týždne na Slovensku. Boli časy, keď som bol v kuse v zahraničí aj sedem mesiacov. Za to obdobie sa vydávali dve z mojich štyroch sestier. Pamätám si, ako mi bolo trápne pri vymýšľaní výhovoriek, prečo na svadby neprídem. A neprišiel som. Dokonca som nebol ani na veľkom dni mojej dcéry – na jej prvom svätom prijímaní.
„Nepustili ma z práce,“ znela výhovorka.
Moja rodina jej jednoducho nevyhovovala. Neviem prečo. Mal som pocit, že jej dali všetko. Ale nevyhovovala jej ani jej vlastná rodina. Roky sa nerozpráva so svojou mamou a sestrami. Vlastne jej vadí úplne každý. Nemá žiadnych priateľov a jej záľuby sú len mobilný telefón a influenceri, ktorí sa majú lepšie ako my. Samozrejme, ešte nákupy, vychádzky po námestiach a objednávanie vecí z internetu. Boli obdobia, keď jej prichádzala kozmetika a oblečenie aj každý deň. Áno, všetko som to platil – len aby sa nenahnevala a aby mi nevnucovala pocit, že sa o rodinu nestarám.
Pokiaľ som s niečím nesúhlasil, bolo plno rečí o tom, ako nemám rád naše deti, ako im nič nedoprajem, že sa o nich nezaujímam a venujem sa len svojej dcére, s ktorou som aj tak nemal často kontakt – iba kvôli nej. Jediné pozitívum, ktoré môžem napísať, je, že takmer každý deň navarila celkom dobré jedlo.
Ďalší bod bol alkohol. Zo začiatku to bolo jedno pivo za týždeň, potom už jedno pivo denne a následne pivo stále. Stačilo, aby ho len ochutnala, a zmenila sa na úplne inú osobnosť. V jednom kuse mi niečo vyčítala. Niečo z pred pol roka, roka, z pred viacerých rokov. Niečo, čo mne prišlo ako banalita. Napríklad to, že som bol milý, keď som telefonoval s nejakou pani z poisťovne. Alebo že som sa v obchode pozdravil a usmial na predavačku.
Postupom času mi to už len prechádzalo hlavou. Snažil som sa ukryť pred jej zlobou, ale nedalo sa. Chodil som do práce každý deň cez týždeň na dvanásť hodín, končil som o 17:00 a doma ma vždy čakalo peklo. A vôbec som netušil za čo.
Začal som si to uvedomovať, keď som si našiel všetko svoje oblečenie rozhádzané na ulici. Poslušne som si ho pozbieral a vrátil späť do bytu po tom, ako som pár hodín sedel v garáži „za trest“, aj keď som vôbec nevedel, čo som spravil. Neskôr mi oblečenie ničila nožom tak, že už bolo nepoužiteľné. Najskôr veci, ktoré mi darovala – napríklad na narodeniny – potom ostatné. S mojimi osobnými vecami sa to stupňovalo až do bodu, keď mi ostali len montérky do práce.
Keď videla, že ma to oblečenie už netrápi, lebo som si na to zvykol, a po tom, ako ma pustila späť do bytu, som sa ju snažil udobriť. Vtieral som sa jej, upokojoval ju, že to bude v poriadku, snažil som sa s ňou vyspať, lebo to bolo asi jediné, čo ju upokojilo. Ráno som jej napísal romantický odkaz a dúfal, že dnes to už bude iné, keď prídem z práce. No neskôr ju vykoľajilo čokoľvek – napríklad, že som do správy nedal smajlíka, alebo že bol „nesprávny“. Alebo, ze som s ňou vyspať práci nekomunikoval a neodpisoval jej toľko, koľko chce. Ale to sa niekedy nedalo, však som bol v práci.
Postupom času mi začala vymykaťť dvere tak, aby som sa vôbec nedostal do nášho bytu. Presne štrnásťkrát som musel vypáčiť dvere a vymeniť zámky. Videl som na nej, že sa za to cíti zle, ale povedala mi len jednu vetu:
„Už to nikdy neurobím, nevracajme sa k tomu.“
Zničila obrazy, televízor, kuchynské spotrebiče. Raz dokonca vymontovala mrazničku, odpojila ju z elektriny a zapracovala ju do dverí tak, aby som sa domov nedostal ani po vylomení zámku.
Prečo som tam stále ostával? Prečo som sa vždy vrátil? Áno, máme spolu dve deti – chlapcov, trojročného a dvojročného. Začala vyvádzať už počas tehotenstva. Myslel som si, ze sú to hormóny, na to sa vyhovárať, ale nikdy už tie hormóny neprestali vyvádzať. Potom som si uvedomil, že je chorá. Že ma psychické problémy, čo mi aj priznala. Vravel som si, nemôžem opustiť chorého partnera, nech je to akékoľvek zlé. Proste, človeka, ktorého miluješ neopustil v ťažkých chvíľach. Až neskôr mi došlo, že ona so svojimi zdravotnými problémami nechce nič robiť aj po mojich ustavičných prosbách. Navyše nechcela obmedziť ani alkohol. Takže som jej za to nestál.
Ja som to všetko trpel len preto, že mi neustále hovorila, že pokiaľ sa rozídeme, prídem o deti. Nevedel som si to predstaviť, lebo pri prvom rozchode som „prišiel“ o dcéru. Ale len vo svojej hlave. Dnes mám s ňou úžasný vzťah a keď som na Slovensku, každé dva mesiace sme spolu celé dva týždne. Na slovensko chodím aj so svojimi synmi – minimálne s jedným, pokiaľ mi ho ex dá.
Táto moja ex mi to vštepovala do hlavy celé tri roky. Nechcel som prísť o ďalšiu rodinu. Viem, že v prvom aj v druhom vzťahu som urobil rovnakú chybu – nevšímal som si partnerku tak, ako by som mal. V treťom vzťahu som sa snažil až príliš. Takže musím nájsť tú strednú cestu do budúcna.
A tu je tretia rada:
Niekedy od nás tí najlepší dostávajú to najhoršie a tí najhorší to najlepšie. Tí najláskavejší nesú našu bolesť a tí zlí dostávajú našu radosť. Tí skutoční dostávajú naše ticho a tí falošní to najlepšie z nás. Tí verní dostávajú naše pochybnosti a tí neverní našu dôveru. Tí, ktorí ostávajú, dostávajú našu frustráciu a tí, ktorí odchádzajú, našu trpezlivosť. Ospravedlňujeme sa cudzím ľuďom a tie najtvrdšie slová hovoríme našim najbližším. Svoju nehu skrývame pred tými, u ktorých sme v bezpečí, a úsmevy rozdávame tým, ktorí nám ublížili.
To je tragédia ľudského správania – zle rozdeľujeme svoju životnú energiu. Až vďaka nej som sa to naučil.
Aj keď sa cítim strašne slabý, veľa som sa naučil. Pocit nadýchnutia sa po rozchode je strašne krásny. Pocit, že hovorím každému pravdu, je strašne oslobodzujúci. Pocit, že sa mi po rokoch ozvali priatelia a podporujú ma, je vzrušujúci. A pocit, že ma rodina prijala späť, je strašne zaväzujúci.
Stále však existujú ľudia, ktorým sa nedokážem ospravedlniť slovami. Nie je to dosť. Slová nestačia. A tak sa zo všetkých síl budem snažiť napraviť to skutkami a ukázať, že som nový človek. Viem, že moja vnútorná sila nepríde hneď, že musí prísť postupne, ale konečne cítim a vnímam, že to chcem a že som pripravený sa znova postaviť.
A čo deti? Prídem o ne? Nie, neprídem. Aj keď dennodenne dostávam správy o tom, ako už majú iného ocka a že ma už nechcú vidieť. Ignorujem to. Ignorujem aj zlé pocity vtedy, keď moja bývalá píše do skupín na Facebooku, ako som ich vyhodil z domu, ako sa o deti nezaujímam – aj keď ich mám každý týždeň piatok, sobotu a nedeľu. Ignorujem aj policajné návštevy, keď som na Slovensku, ktoré pravidelne chodia z dôvodu, že som „uniesol deti“, respektíve že bývalá nevie, kde deti sú a čo s nimi je. Keďže odo mňa vyžaduje pravidelnú komunikáciu – vyžaduje ju ona, nie úrady – a ja som ju jednoducho prestal poslúchať, psychologicky sa mi mstí.
Môj psychológ ma ubezpečil, že na to existujú úrady a že to musím riešiť tam. Nebáť sa.
Verím si. Vlastne všetko pekné, čo sa mi teraz deje, sa deje len vďaka jeho radám a tomu, že som si konečne začal dôverovať. Dokážem to. A ďakujem za otvorenie očí a únik z toho začarovaného kruhu.
