Nevedel uniesť vlastné emočné prúdenie. Nevedel sa orientovať v bludisku politických vzťahov. Nevedel o čom je politika, lebo jej jednoducho a jasne nerozumel!
Prečo aj. Za komunistického režimu nebolo slobodných volieb. Totalitné spoločenské prostredie nemalo férový spôsob, ako si vyberať z politickej "ponuky". Dubčekovi stačilo, že je aparátčikom, ktorý číta a prednáša predložené, vopred schválené texty plné fráz. Stačilo mu usmievať sa a predstierať, že Matka strana sa vzorne stará o svoje dietky.
V mesiaci december 1967 sa v rozhádanej KSČ dohodli, že Saša (ako ho volali) bude šéfom komunistov. Prečo? Lebo bol tvárny. Opäť čítal predložené a vopred schválené texty. Tentoraz bez hlavného schvalovača Brežneva, ktorý sa koncom roku 1967 mylne domnieval, že v Československu sa nič komunizmus ohrozujúce diať nebude.
Od januára do augusta roku 1968 sa Dubček prejavoval ako človek oddaný reformám. Prischlo mu teda slovo reformátor. Čo rozhodne nechcel, bol prípadný pád komunistického režimu. Preto uprednostňoval tzv. demokratizáciu pred demokraciou.
Nebojoval za odstránenie vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti z ústavy štátu. Nebojoval za slobodné voľby. Niekoľko týždňov pred inváziou vojsk VZ do ČSSR verejne povedal: "My iné strany nepotrebujeme, nám stačí táto naša strana komunistická". Dubček chcel zachovanie dominantného postavenia KSČ (KSS) v spoločnosti!
Po augustovej invázii vojsk VZ do ČSSR Dubček opäť čítal vopred schválené texty. Tentoraz kontrolované priamo Brežňevom a jeho obludáriom. Reči o socializme s ľudskou tvárou vystriedali prejavy plné pchania sa do priazne ruského imperializmu. Dubček dokonca podpísal obuškový zákon, v rámci ktorého boli mrzačení ľudia (počas demonštrácii 21. augusta roku 1969).
Je zarážajúce, že takmer celá slovenská politická scéna dlhodobo presadzuje názor, že Dubček bol (je) osobnostne na úrovni Milana Rastislava Štefánika. Je zarážajúce, že niekdajšia slovenská prezidentka XY krát verejne zdôrazňovala, že Dubček chcel dať totalite "ľudskú tvár". Je zarážajúce, že námestia, nemocnice a ulice v SR nesú meno a priezvisko niekdajšieho šéfa totalitne vládnucej KSČ.
Politické dianie na dnešnom Slovensku je (okrem iného) dôsledkom lajdáckeho vzťahu väčšiny populácie k našej histórii, plnej zlyhaní a zbabelosti.
Od jablka k ohryzku...
