Antikomunizmus nie je hitom

Z ignorovania negatívnych stránok našej histórie vzniká v nás klamlivý dojem, že javy a udalosti sa odohrávajú nezávisle od seba a nezávisle od nás. Z toho vyplývajúce zjednodušené videnie sveta a dejov ňom spôsobuje zavádzajúce vysvetlenia, vedúce k "poznaniu", že diktatúry by za určitých okolností bolo možné liberalizovať. Povedzme si otvorene, že antikomunizmus na Slovensku hitom nie je. A keďže súčasné mocenské zoskupenie hlása chorľavé (bohužial väčšinovou verejnosťou akceptované) kolektivistické myšlienky, tak ani hitom nebude. Väčšinová slovenská populácia doposiaľ neodsúdila komunistické myšlienky ako niečo hodné opovrhnutia. Dochádza k nezriedkavej mystifikácií totalitného systému a jeho štruktúr. Mystifikácia totalitných režimov v postkomunistických krajinách je známym javom, no v prípade Slovenska je spoločenská glorifikácia systému červenokožcov na úrovni Rumunska, Bulharska, či Ruska. V Rusku veľká časť verejnosti a politických špičiek evidentne inklinuje ku koketovaniu s totalitarizmom. Smerovanie veľkej časti verejnosti k podriadenosti totalite má (takpovediac) genetické podložie. Jej závislosť od tých, ktorí majú sklon k manipulovaniu s nízkymi pudmi človeka je priam chronická. Nezanedbateľná časť populácie je na celonárodnú manipulovanosť navyknutá a to nie iba z čias komunistickej diktatúry. Štyridsať rokov trvajúce obdobie komunizmu naviac hlásalo odpor k peniazom, materiálnym pôžitkom a pestovalo presvedčenie, že spravodlivosť znamená rovnakosť, čo v spojení so zdorazňovaním starostlivosti štátu o občana muselo nutne znamenať degeneráciu ľudskej osobnosti na dlhé obdobie. Od tejto degenerácie sa odvíja onen známy vzorec myslenia, podľa ktorého "bolo za komunizmu lepšie". Za "lepšie" je v danom prípade považované biologické prežívanie zo dňa na deň bez úsilia o presadzovanie vlastnej osobnostnej identity a nárokov. Priemerne uvažujúci Slovák dnes považuje za netaktné kritizovať komunizmus ako politický systém a preto sa radšej uchyľuje k zjednodušenej kritike tzv. zlých komunistov, ktorí "TO" pokazili, takže nebolo možné "dobudovať" stavbu socializmu. Na tomto mieste treba pripomenúť, že slovné spojenie ZLÝ KOMUNISTA v myslení spomenutého slovenského občana neznamená odsúdenie komunizmu, alebo nebodaj vrodený antikomunizmus. Pod slovami ZLÝ KOMUNISTA dochádza k asociácií na niečo kariéristické. Komunistický systém však v očiach slovenského pseudoantikomunistu zostáva čistý a ako už bolo zdôraznené nedocenený. Významná časť slovenskej populácie práve z uvedených dôvodov úplne prirodzene politicky smeruje k tým, s ktorými sa mentálne stotožňuje. Takto prežíva komunistické myslenie vo svojej súčasnej nacionálnosocialistickej primitívnej podobe bez toho, aby sa muselo oficiálne nazývať komunizmom. Pokiaľ bude viac ako polovica dospelej slovenskej populácie považovať demokraciu za totalitu a totalitu za demokraciu, tak sa budeme neustále pohybovať v bludnom kruhu obáv o slobodu jednotlivca, ktorý je základom otvorenej spoločnosti.