Back to the egg

Malá krajina akou Slovensko je si nemohla a nemôže dovoliť zbavovať sa ľudí, ktorí mali a majú dostatočné intelektuálne zručnosti pomáhajúce spoločenskému organizmu. Poblém však je, že Slovensko si vo svojej krátkej histórií (najmä ešte ako súčasť väčšieho celku a väčších "celkov") dovolilo hazardovať so svojim potenciálom vtelenom do vrstiev spoločnosti, ktoré sú základom tvorenia hodnôt a to v akomkoľvek časopriestore. Slovensko zažilo v minulom storočí dva totalitné režimy, ktoré z krajiny odháňali desaťtisíce talentov (v tom "lepšom" prípade). V tom horšom ich s pomocou "vyššieho záujmu" posielali na smrť. Protižidovská politika v čase slovenskej autonómie (október 1938 až marec 1939) a následne politika Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 posielali do "neznáma" a neskôr na smrť takmer 65 tisíc ľudí. Z nich nezanedbateľnú časť tvorili profesori, učitelia, lekári, vedci, obchodníci, úradníci... Je podstatné spomenúť fakt, že táto dôležitá skupina obyvateľstva už nemohla dávať krajine nové generácie profesorov, učiteľov, lekárov, vedcov, obchodníkov, úradníkov a ktovie... možno aj politikov. Povedané (napísané) inak: Nariekame, že "nejsou lidi", no možno by bolo vhodné zamyslieť sa nad vyššie uvedeným...Spomeňme tiež emigračné vlny po roku 1948, po roku 1968 a potom v časoch tuhej normalizácie. Ľudia neodchádzali s možnosťou navrátenia sa. Utekali a väčšinou ostávali na "mieste pristátia". Mnohí si zakladali "vonku" nové rodiny, realizovali uskutočniteľné v rámci okolností a podmienok. Krajinám, ktoré ich prijali dávali svoje vnútorné hodnoty, "své lidi". Dnešná osobnostná mizéria Slovenska má svoje korene najmä v minulosti a nie iba v súčasnosti. Ako to povedal klasik? "Musel som sa vrátiť do minulosti, aby som videl budúcnosť". Jednoducho a jasne! Treba sa vrátiť k príčine, ako matke dôsledku. Back to the egg.