V diktatúre sa o každodennosť človeka - otroka "stará" dlhoročne dominantne vládnuca strana na čele s hlavným strojvodcom. Ten má svoj diaľkový ovládač zabudovaný v zákonoch, v ústave. Niečo na spôsob vedúcej úlohy strany v spoločnosti (a podobné uletenosti). V diktatúre strana, vláda, riadi, ovláda, určuje priority "ďalšieho rozvoja".
Svoje najsúkromnejšie súkromie si človek v diktatúre stráži. Deklaruje z neho len to, čo je v súlade s uzneseniami stranovlády. V diktatúre je človek zamestnancom štátu. Štát - zamestnávateľ ho dokonca môže dať zabiť, mučiť a to za peniaze zo štátneho rozpočtu. V diktatúre je štátny rozpočet majetkom Hlavy pomazanej a skupiny, ktorá sa nedáva voliť v slobodných voľbách.
V systéme parlamentnej demokracie je človek zamestnávateľom. Nepotrebuje nad sebou dohľad politikov, lebo je to práve človek - občan, ktorý prostredníctvom volieb rozdáva karty. Môže ukazovať farbu svojho mentálneho peria bez ohľadu na mienku politika - zamestnanca.
Vnútorne neslobodný človek sa občas potrebuje utvrdzovať v presvedčení, že ho niekto "tam hore" riadi, ovláda. Možno mu je na príťaž práve jeho vlastná sloboda. Hádzanie plnej zodpovednosti za svoj život na ľudí "tam hore" je tiež spôsob ako si uľavovať.
