ďalšia kritika od oponentov.
Nudná klasika, ktorá sa podobá na 30 rokov trvajúce manželstvo. Zúčastnené strany si už poriadne lezú na nervovú sústavu. Vedia, že udržiavanie vzájomného napätia je to jediné, čo ich ešte "spája". Všetko je však podstatne zložitejšie, keďže ide o politiku, moc a očakávateľné spoločenské bolesti spojené s vojnou.
Krajina, ktorá nemá svojich Václavov Havlov, či Janov Palachov nemohla padnúť inam, ako do bahna všadeprítomného alibizmu, oportunizmu a zbabelosti. Sme štátom, ktorý môžeme prirovnať k forme bez obsahu.
Najväčší grázli hodujú, menším je ľúto, že nemajú svoje miesto pri mocenskom stole. Niekoľko stoviek intelektuálov a umelcov verejne protestuje, pretože im zatiaľ fungujú sebazáchovné mechanizmy. Sebazáchovné však nakoniec môže byť aj utekanie, lebo - ako je známe - z demokracie sa odchádza, z diktatúr uteká.
Priemerní sa tešia z priemernosti, pretože priemernosť neprovokuje a teda posúva nahor (tradícia nášho mentálneho nastavenia). Nadpriemerní, z obavy pred nepochopením davu, zatláčajú hlavy hlbšie medzi plecia.
Jeden starší vtip presne vystihuje to, o čom je reč: príde Slovák do Čiech. Jeho český priateľ sa ho pýta "jsou tam u vás, na Slovensku, ješte nejací demokraté?" Slovák mu odpovedá "áno a všetci sa veľmi dobre poznajú."
Čo sa v SR udeje po Ficovej návšteve v Moskve? Vegetovanie v hodnotovom rozklade bude pokračovať. Budú pokračovať nacvičené herné situácie na takzvanej politickej scéne a v masmediálnom prostredí. Namiesto hľadania podstaty hrabanie sa v dôsledkoch. Svalnaté reči namiesto činov. Dookola omielané morálne apely, ktoré už takmer nikoho nenadchnú, ani nepobúria.
Platí ono známe: vždy zablúdi ten, kto nevie, kde sa nachádza.
Konštatovanie, nie vyvolávanie blbej nálady.
