V Nemecku sa na začiatku denacifikácie rozhodovalo o tom, či majú skompromitovaní ľudia zotrvávať vo verejnej správe, v masmédiách, na školách a či sa môžu venovať politickej činnosti. Z hľadiska politického bolo o denacifikácii rozhodnuté na Jaltskej konferencii, kde Churchill, Roosevelt a Stalin vyjadrili presvedčenie, že "vojnových zločincov je treba priviesť pred súd a potrestať". Ďalej, že je nutné odstrániť Nacionálne socialistickú stranu, nacistické zákony a vplyv nacistickej "kultúry". Na základe zoznamov boli zadržané politické špičky tzv. Tretej ríše a ľudia z radov NSDAP, SS, SD a gestapa. Len v jednej z okupačných zón bolo zadržaných 68 500 osôb. Denacifikačné predpisy boli upresnené na Postupimskej konferencii v auguste roku 1945: "Všetci, ktorí sa podielali na plánovaní, alebo uskutočňovaní nacistických opatrení, musia byť zatknutí a odovzdaní súdu... Všetci členovia nacistickej strany, ktorí sa na jej činnosti podielali viac než minimálne, musia byť prepustení z verejných, alebo poloverejných úradov..." Napríklad doklad o preverení bol potrebný nie len vo verejnej správe, ale taktiež vo väčšine inštitúcii. Univerzity ho žiadali aj od študentov. Rôznou formou opatrení bolo postihnutých asi 50 percent preverovaných osôb. Ponovembrové Slovensko (Československo) samozrejme nebolo a nie je povojnové Nemecko. Napriek tomu sa avšak očista od profesionálnych mučiteľov a vrahov z "vôd" komunistického režimu nekonala. Práve nežnosť "rýchlej zmeny" spôsobila, že bývalé komunistické kádre "sa" premiešali so sférou, ktorá komunistickú (socialistickú) "morálku" neuznávala a neuznáva. Na Slovensku vykonalo svoje aj mečiarovské odsudzovanie snáh o očistu verejného života (napríklad znevažovanie Lustračného zákona). Vladimír Mečiar v roku 1990 pre dennú tlač povedal: "Treba skončiť s touto otázkou, pretože neposkytuje pravdivý a úplny obraz. Je tam veľa falšovaných údajov, veľa provokácie. Samotný fakt, že niekto bol v evidencii ŠTB zapísaný, ešte neznamená, že bol spolupracovníkom... Skončime s touto aférou, umožnime jej existenciu za iných podmienok tým, že demokratická spoločnosť dokáže do istého času tento proces termínovať inak, než jednorázovou previerkou". Mečiarova "demokratická spoločnosť" uvedený proces natermínovala tak, že k procesom očisty nedošlo, za čo boli a dodnes sú (väčšinovou verejnou mienkou) "paradoxne" odsudzované iné, ako mečiarovsko-ficovské kruhy. Boli a sú to však hlavne potomkovia gardistov a komunistov, ktorí nemali a nemajú záujem na tom, aby bolo v "dome" menej hádok na tému: "Kto za to môže..." Slovenská väčšinová spoločnosť frfle na "modrú Pansku rasu", ale hnedo-červené pavučiny minulosti jej (viac-menej) nevadia.Problém však spočíva (okrem iného) aj v tom, že na malom (komunitaristickom) Slovensku sa ľudia vzájomne dobre poznali - poznajú. Spolužiakov spolužiak, kamarát z dvora, či "spoluhráč" z niekdajšieho klubu kultúry SZM sa predsa vzájomne nebudú odovzdávať súdom, či dokonca súdiť za také "taľafatky", ako napríklad udavačstvo, deportácie, alebo dokonca zbavenie života blížneho svojho (z dôb systému vlády jednej štátostrany).Súdy sú taktiež plné spolužiakov spolužiakov, kamarátov z dvora, či spoluhráčov z niekdajšieho klubu kultúry SZM. A ich potomkovia zrejme inakší nebudú. Vyrastali predsa na malom, komunitaristickom Slovensku.Ako sa hovorieva: Jablko nepadá ďaleko od stromu...
"Denacifikácia" sa na Slovensku nekonala
Zatiaľ čo v Nemecku bola od roku 1945 do roku 1952 realizovaná Denacifikácia, ktorá mala byť (a bola) aktom politickej očisty od nacistov, v našom priestore sa po roku 1989 očista od komunistov nekonala. Faktom je, že zločiny režimu komunistického a nacistického sú rovnako závažné a pomenovateľné. Z histórie Denacifikácie je zrejmé, že najúspešnejšie bola uskutočňovaná niekoľko mesiacov po skončení vojny...