Dubčekizmus je "rodným listom" slovenských socialistov

Alexander Dubček bol nefalšovaný dobrák, mal rád jednoducho zmýšľajúcu spoločnosť, ktorou sa často obklopoval. Na marxistickej literatúre sa mu páčili slová o rovnosti a spravodlivosti. Militantné pasáže z uvedenej literatúry ho príliš nezaujímali, no vnímal ich ako prirodzenú súčasť "boja za lepší svet". Dubček bol od začiatku až do konca svojej politickej činnosti presvedčený, že socializmus by za istých okolností mohol byť reformovateľný. Saša (ako ho volali jeho kolegovia zo strany) nemal hĺbavé uvažovanie. Jeho názory kopírovali terén. Príliš sa nenamáhal dešifrovať význam povedaného, či odpočutého. Možno aj preto si ho na prelome rokov 1967 až 1968 v rozhádanej KSČ vybrali za Generálneho tajomníka - "vodcu" komunistov. Bol nenáročný na podmienky, dával prednosť povrchným dohovorom, neznášal konflikty, takže často pritakával tomu, od koho už chcel mať aktuálne "pokoj". Stranícke debaty nechával "odtekať" v ich spontánnosti ako rieku, čo malo za následok, že ho omylom začali považovať za demokrata. V skutočnosti to však bol stále "iba" dobrák, ktorý sa "náhodou" ocitol na nesprávne - správnom mieste. To z neho urobilo jedného z nájznámejších Slovákov vo "svete". Slogan "socializmus s ľudskou tvárou" Dubčekovi prischol. Podobne tak aj absurdné slovné spojenie "demokratický socializmus". Tieto heslá mali v roku 1968 navodzovať dojem, že "diktatúra proletariátu" môže mať tiež svoju príťažlivú stránku. Dubčekovci sa však snažili o nemožné. Chceli spojiť diktatúru s demokraciou. Trocha toho znesiteľného straníckeho šikanu voči "masám" a trocha toho voľnomyšlienkárstva pre pobavenie "pracujúcej inteligencie". Periférne uvažovanie "reformných" komunistov však malo nedostatočne predĺženú miechu. Príliš sa nechali opájať popularitou, pričom (okrem iného) zabudli na rozlohu a moc ZSSR. Tiež na to, že na sklonku druhej svetovej vojny sa protihitlerovská koalícia dohodla na rozdelení európskeho "dvora". V Moskve najprv nevedeli pochopiť o čo komunistom v ČSSR ide. Následne sa prestali zaoberať zisťovaním príčin a použili svoju obľúbenú metódu šoku. Násilie ako formu komunikácie... Vráťme sa ale k Dubčekovmu "odkazu". K tomu odkazu, ktorý nám chce vteliť slovenský "vodca" socialistov. Streštené vízie dubčekovcov o ľudskosti v politike nemali reálny zmysel v roku 1968 a nemajú ani dnes. U dubčekovcov išlo o naivné vnímanie vtedajšej situácie. V prípade "našich" socialistov ide o chladnú kaukuláciu s myslením zúfalého (väčšinového) človeka, obávajúceho sa zajtrajšieho dňa. Človeka, ktorý nechce byť zaťažovaný duálnosťou, ktorá je všadeprítomná. Lenže ľudskosť je aj o negatívach ľudí, nie iba o ich úsmevoch a štedrosti. Dubčekizmus predkladal ilúzie ako formu "nových riešení". Slovenskí socialisti predkladajú ilúzie ako recept na lepší život. Oboje bolo a je škodlivé. Najmä pre jednoducho zmýšľajúceho občana, ktorý sa vo svete prepchanom informáciami a podnetmi len ťažko orientuje. Ľahko sa mu však nahovára, že odstránením "zla" by bolo možné nastoliť "vládu dobra". Na strane "dobra" sú v našom prípade samozrejme zástancovia "ľudskosti v politike".P.S. "Vodca" socialistov má svoj vzor v roku 1968. Nezabúdajme, že bol členom normalizačnej komunistickej strany, ktorá Dubčeka šikanovala. Ach tá ľudskosť v politike...