Bol bojácny, nerozhodný. Neorientoval sa v domácej, ani v zahraničnej politike. Niet sa čo čudovať. Totalitne vládnuca strana po čistkách samú seba tak zdecimovala, že už nebola v stave produkovať aspon aké-také osobnosti. Iba osoby, ktoré mali od profesionálnych politikov ďaleko. V prípade Dubčeka je však podstatne horšie to, že "myšlienkam" komunizmu veril až do konca svojho života. Pred inváziou, tesne po nej, aj v časoch tvrdej normalizácie. Zostal komunistom. Veril, že terorizmus môže maž tiež svoju krajšiu tvár. Veta "socializmus s ľudskou tvárou" však bola iba zlepencom slov. Skúste poľudšťovať napríklad nacizmus...
Dubček je na Slovensku dodnes považovaný za jedného z najväčších Slovákov. Za najväčšieho Slováka ho označuje aj najväčší z najmenších Róbert Fico. Z Dubčeka sa mediálne snaží vykresať sociálneho demokrata. Veď prečo nie... znie to lepšie ako (slovo) komunista...
Aj väčšinová novinárska obec a väčšina "politického spektra" sa predháňajú v pochvalách na "geniálneho" Alexandra. Ak bol v niečom geniálny, tak v politickej podpriemernosti. Iba politický hlupák mohol v predinvaznom telefonickom rozhovore (13.8.1968) povedať Brežnevovi: ".... robte si čo chcete...". L. I. Brežnev dostal takmer odporúčanie. Počul, že "jeho" Saša nie je žiaden bojovník. Následne išlo všetko tak hladko...
Dubčeka postupne odpratávali a on sa nedôstojne odpratávať nechal. "Dopracoval sa" na post veľvyslanca v Turecku (rok 1970). Odtiaľ šup do lesov a hájov. Za normalizácie to nebol žiaden disident. A keď sa už v roku 1988 dostal k slovu, tak opäť tvrdil, že socializmus je možné reformovať. Bol to taký ten slovenský tatko "politik z ľudu". Príliš nerozumel "svetu tam za horou".
A zrejme ani svetu domácemu, ktorý má väčšie srdce ako mozog.
