Jednou z verejne prezentovaných ilúzii je, že na jeseň roku 1989 vyvolalo revolúciu niekoľko disidentov, umelcov a tisíce študentov. Ide o mix fráz, pátosu a nepochopenia historických súvislostí. Autorstvo zániku totalitného systému treba pripísať nezaslúžene dominantne vládnucej komunistickej strane, dlhodobo a intenzívne pracujúcej na politicko - existenčnej sebadeštruckii. V roku 89 už bola KSČ (KSS) zdecimovanou inštitúciou.
Ako môže dopadnúť strana, ktorá si za cieľ svojho (propagandou pretláčaného) snaženia dala "zrušenie" sebectva, závisti, sociálnej nerovnosti, bohatstva bohatých a chudoby chudobných? Ako môže dopadnúť strana spoliehajúca sa na všadeprítomné centrálne plánovanie? V pláne mala dokonca riadenie počasia a zrušenie peňazí! Údajne sa tak malo stať po roku 1980.
Mnoho ľudí nevie (alebo vedieť nechce), že komunistická strana mala v Ústave štátu zakotvenú tzv. vedúcu úlohu v spoločnosti. Predstavitelia strany tárali o silnom štáte, sociálnom cítení, sociálnych istotách pre každého, kto "správne chápe potreby doby". Ľudia sa uchádzali o dôveru strany, nie strana o dôveru ľudí. Klasické totalitné prostredie plné absurdností. Komunistický politický systém nebol chybou v programe. Chybný bol program ako taký.
Spomienky na November 89 sú pričasto vsádzané do mechanicky upravených -medializovaných - argumentačných vzorcov. Išlo vraj o reakciu na zmlátenie študentov v Prahe. Vraj všetci ľudia už chceli slobodu, demokraciu, slušnosť, lásku. All You Need Is Love na večné časy a nikdy inak. Záhadou však je, prečo veľká časť slovenskej populácie zhruba od roku 1991 po dnešok podporovala a podporuje vulgárne, násilnícke správanie politických egomaniakov, ktorí svojich oponentov otvorene označujú za potkanov a niektoré ženy za suky. Mimochodom: čelný predstaviteľ Novembra 89 Fedor Gál v rokoch 1991 až 1992 nemohol voľne chodiť po uliciach Bratislavy, pretože ho ohrozovali priaznivci HZDS, SNS a ďalších "národne" orientovaných subjektov.
November 89 nebol a nemal byť o umelohmotnom sľubovaní si lásky, či o trvalej - kolektívnej - jednote. Na prvom mieste má byť človek - originál, s možnosťou povedať nahlas svoje Nie! Človek, ktorý sa môže slobodne rozhodovať bez toho, aby mu do jeho najosobnejšieho Ja kecal štátny zamestnanec v pozícii premiéra.
