donútil verejne plakať. Dubček plakal v auguste roku 1968 (reakcia na vpád vojsk) a Kováč v roku 1995, keď mu dal duševne nevyrovnaný subjekt X (plus pridružená banda) uniesť syna. Nešlo o politikov profesionálov. Kováč aj Dubček sa nachávali ťahať udalosťami. Tie ich "nakoniec" zomleli.
Kováč prezident bol dôsledkom pochybného rozpadu ČSFR. Na rozpade sa intenzívne podieľal. Musel vedieť, že má okolo seba skupinu (HZDS) ktorá je schopná všetkého. Mečiar preukazoval známky duševnej nevyrovnanosti už nejakú dobu. Obklopoval sa ľuďmi, ktorí svoje mindráky prezentovali ako prvok národnej hrdosti. Keďže Mečiar tiež nebol žiaden profesionálny politik, tak na post prezidenta posunul Michala Kováča. Mečiarova schopnosť "predpovedať budúcnosť" však bola nulová. Subjekt Kováč ho časom ako prezident sklamal. Zo zúfalstva sa pridal ku skupine opozičníkov. Tá sa v roku 1994 naivne domnievala, že vyhrá predčasné voľby. Nevyhrala. Stalo sa nevyhnutné. Mečiarovo paranoidné brčko narástlo. Začalo sa imitovanie Bieloruska. Problém však bol, že na rozdiel od Bieloruska sa SR nachádza v "nevhodnej zemepisnej šírke".
V roku 1998 muselo fašizoidné HZDS zákonite padnúť. Stalo by sa tak zrejme aj bez enormnej snahy prezidenta Kováča a opozície. Medzinárodné prostredie už nebolo ochotné akceptovať slovenského premiéra, ktorý mal byť už dávno súčasťou skupinovej terapie vedenej odborníkom.
Fakt, že po odchode Kováča z postu prezidenta sa stal prezidentom "ex-komunista" Rudolf Schuster a následne Ivan Gašparovič hovori za veľa. Hovorí však najmä o tom, že spoločenské prostredie môže politicky vyprodukovať len to, čoho je schopné.
A schopné je mnohého...
