Píše Milan Šimečka v knihe Obnovenie poriadku (kapitola Štátna lož) a pokračuje: "Nikdy som neveril v nejakú spasiteľnú metódu, ktorá neomylne vedie k pochopeniu pravdy. Neverím, že by vôbec bolo v ľudských silách poskladať vo vedomí pravdivý obraz sveta. Každý dotyk so svetom komplikujú človeku signály, ktoré prichádzajú zo sprostredkovaného poznania, z vlastnej skúsenosti a z miesta pozorovateľa (...).
(...) Dokonca sa tvrdí, že politika je dnes umením nehovoriť pravdu (...) alebo, že je umením nehanebne klamať v mene dobrej veci. Nezdá sa, že by sa národní vodcovia za túto činnosť hanbili, skôr sa domnievajú, že sú šikovní, alebo iba robia to, čo im poradili ich štáby.
Toto umenie sa natoľko vžilo, že ani voliči nevolia svojich predstaviteľov podľa toho, akí sú pravdovravní, ale podľa toho, akí sú šikovní, ako sa dokážu vykrútiť".
V úvahe Milana Šimečku sa následne objavuje súvisiaca veta, ktorá je obzvlášť aktuálna: "Za svojho zástupcu by nikdy nezvolili človeka, ktorý by im vynadal do hlupákov a obmedzencov, hoci akurát to si o nich myslí".
