V závere vojny uštvaný a unavený vojak nemyslel na "dajte šancu mieru", ale na "chcem sa vyspať, konečne sa dobre najesť, napiť a ísť domov za ženou, matkou, otcom, sestrou, bratom, rodinou..." V skutočnej vojne vojak neblúzni o ďalších generáciách ľudí, ktorí budú žiť z dôsledkov jeho "hrdinského" konania. Slovo hrdinstvo väčšinou používajú prízemní, schématickí "pisálkovia" a spisovatelia, keď je už po všetkom. Potrebujú zapĺňať textový priestor umelohmotným drístaním.A možno by si tiež bolo vhodné spomenúť na fakt, že nejeden vojak - osloboditeľ, či už zo zúfalstva, alebo dokonca zámerne vraždil civilné obyvateľstvo, plienil, znásilňoval a vyvolával strach. Veru nie sme akoby nás jedna mierumilovná mater mala...Hlavne však žiaden vojak nechce v boji zomrieť a už vôbec nie za slobodu abstraktného neznámeho, ktorý v danom čase možno ešte ani nie je na tomto svete. Keď z povinných prejavov politikov, generálov, pamätníkov a tzv. žurnalistov odstránime niektoré rituálne pasáže o zomieraní vojakov za slobodu a mier, tak ich textové "kompozície" ostanú úplne nahé. A deska přeskočí... přeskočí... přeskočí...
Myslíte, že som chcel zdochnúť?
Z hľadiska masmediálnej prezentácie bolo výročie ukončenia druhej svetovej vojny opäť plné fráz o tom, ako osloboditelia bojovali a zomierali za našu slobodu a krajšiu budúcnosť. Karel Kryl v piesni Neznámy vojak spieva o vojakovi - osloboditeľovi, ktorému delegácie kladú na hrob vence. V jednom momente Kryl (akoby hlasom "mŕtveho" vojaka) spieva: "Myslíte, že som chcel zdochnúť?"