V roku 1924 vyvolal článok odpor najmä u antiliberálnej časti verejnosti, politikov a novinárov. Nacistickí aj komunistickí ideológovia Čapka dlhodobo neznášali. V rozhovoroch ho často označovali za voľnomyšlienkarskeho potkana, ktorého treba vyhnať z krajiny. V predstavách ho zaraďovali do imaginárneho Spolku kacírov. Fanúšikovia nacizmu mu o plot jeho domu opierali napodobneniny šibeníc. Pred začiatkom okupácie...
Za komunistikého režimu si totalitná ideológia z diela Karla Čapka brala iba to, čo sa jej hodilo. Článok Prečo nie som komunistom bol hodený do prahistorického bahna zabudnutia. Našťastie však na pomyselnom dne nezostal.
"Prečo nie som komunistom"? Pýta sa Čapek v texte. Zároveň si odpovedá: "Lebo mám rád ľudí".
A ďalej: "Metóda komunizmu je široko založený pokus o medznárodné nedorozumenie. Je to pokus roztrieštiť ľudský svet na kusy, ktoré k sebe nepatria a nemajú si čo povedať (...) Najčudnejšia a najneľudskejšia na komunizme je jeho zvláštna pochmúrnosť. Čím horšie, tým lepšie (...) Komunizmus hovorí, že sa dohovoriť nemôžeme. Zrejme pochybuje o ľudskej hodnote väčšiny ľudí(...) Lekárska diagnóza by o komunizme konštatovala, že je to patologický negativizmus".
Keby osobnosť formátu Karla Čapka žila na dnešnom Slovensku, mala by vážny problém. Čo so spisovateľom - novinárom, ktorému rozumie len hŕstka intelektuálov a ich priaznivcov? Politicko - mocenská komunita Držiteľov kľúčov by ho veľmi rýchlo zaradila do imaginárneho Spolku kacírov určeného na zabudnutie.
Ktovie, čo by o ich psychickom svete Čapek napísal...
