Nevirtuálna realita v rukách "programátorov"

Je nanajvýš pravdepodobné, že daný stav nie je iba výsledkom presýtenosti väčšinového konzumenta z obrovského množstva denne servírovaných mediálnych noviniek. V prípade slovenského konzumenta ide o špecifickú záležitosť. Keďže je notoricky pasívnym účastníkom mimosúkromného diania, nemá vypestovaný návyk strávené informácie spájať do zmysluplnej a ucelenej myšlienkovej mozaiky, podľa ktorej by vedel zaujať ku konkrétnej udalosti jednoznačný postoj. Väčšinový slovenský konzument preto nevidí dôvod na nevirtuálnu reakciu voči hmatateľnej realite. Okrídlená veta spomenutého konzumenta obvykle znie: "Aj keby som niečo urobil, nič tým nezmením". V slovenských pomeroch práve pasivita státisícov konzumentov informácií (negatívneho charakteru) spôsobuje postupné (aj keď zatiaľ nie príliš viditeľné) okliešťovanie ich práva na mimosúkromné aktivity širšieho významu. Otázka pozorovateľa domácej scény je teda oprávnená: "Čo sa ešte musí stať, aby sa niečo stalo?" Položme si ale s tým súvisiacu (ďalšiu) otázku: Nestávame sa pomaly, ale iste nevirtuálnou realitou v rukách amatérskych "programátorov", ktorým sa darí realizovať nimi vložené zadania až neuveriteľne ľahko? V prípade kladnej odpovede sa treba zamyslieť, či väčšinovému konzumentovi daný stav vlastne nevyhovuje, a to dlhodobo...Kauzy a škandalózne udalosti sú síce prirodzenou súčasťou politicko - spoločenského diania, no rozhodne nejde o virtuálnu počítačovú hru. Sú natoľko autentické a sugestívne, že by si zaslúžili viac hmatateľnej pozornosti našeho doteraz maximálne pasívneho konzumenta medializovanej "potravy". V prípade pokračujúceho stavu sa nečudujme, že na scéne zvanej politická hrajú (a zrejme dlhodobo budú hrať) prvé husle postavy bez "hudobného sluchu". Keď sa "orchester" postupne mení na obludárium, môže za to tiež (alebo hlavne) divák - volič - konzument.