S takýmto spoločensko - politickým inventárom by žiadna krajina dlhodobo v štandardnej forme nevydržala. Buď skončí ako diktatúra, alebo sa časom rozpadne na niekoľko častí, ktoré budú "obhospodarovať" iné štáty.
Slovensko "krájajú" kleptokrati. Skupiny gaunerov im tlieskajú. Kultúra je každodenne brutálne znásilňovaná. Šport rozmontuje korupcia a rozhodnutia amatérov, fandiacich nešportovému správaniu. O hospodárstve a ekonomike radšej nehovoriac.
Opozícia sa stále akoby hľadá. S "diagnózou" politickej impotencie nebude v stave dávať dohromady to, čo súčasná vládna koalícia intenzívne búra. Kritizovať Fica a deklarovať potrebu prozápadnej orientácie Slovenska je síce pekné, no bez pevnej vôle a nadšenia sa ďalej nepohne. Opozičné strany sa stmelia iba vtedy, keď je zle. Keď príde "správny čas", opäť na seba vzájomne útočia a rozoberajú zástupné témy ("hodnotové otázky").
Strata zmyslu spôsobuje stratu záujmu. Opozícia akoby strácala záujem o autentické konštruovanie vlastnej politickej budúcnosti. Iba reaguje, vyrába reakcie na reakcie. Tlačové konferencie opozičníkov sú značne rozpačité. Neustále opakujú, že "so štátom to takto ďalej nejde", no (ako sa hovorieva) skutek utek.
Slovenská realita je škaredá. Opozíciu máme aj na to, aby sme sa z reality nezbláznili. Lenže, čo s opozíciou, ktorá je občas sama na zbláznenie. Predmetom obsahovej náplne opozičnej činnosti by nemala byť "iba" kritika voči vláde, ale aj presadzovanie vízie (prípadného) budúceho vládnutia.
Opozícia by mala začať robiť politiku, pred ktorou bude mať vládna väčšina aspon aký - taký rešpekt. Politiku príťažlivú pre doposiaľ nerozhodnutého voliča. Nie sahodlhé frázy, nie nepodobňovanie niekdajšieho smeráckeho bľabotania typu: "treba konečne začať riešiť problémy bežných ľudí", či "ľudia chcú kľud a pokoj na prácu". Nerozhodnutého voliča nie je možné získať opozičnou nerozhodnosťou, pretože nerozhodnosť je to posledné, čo chce občan - volič vidieť, počuť.
Počas dnešného stretnutia Michala Šimečku s novinármi sme sa dozvedeli, že vraj ešte nenastal čas na pokus o vyslovenie nedôvery vláde, lebo parlamentná matematika...
Pozorovateľ by položil otázku: Koľko prekročených červených čiar je potrebných na to, aby predstavitelia opozície prekročili tieň strachu z prípadného neúspechu?
Platí ono známe: Kto sa bojí vopred, trpí dva krát.
