Aj preto ten odpor k udalostiam z novembra 1989. Preto tvrdenie, že "za komunistov bolo lepšie a teraz je horšie". Preto zatváranie očí nad terorom komunistického režimu a poukazovanie na "zločiny kapitalizmu". Ak je zmyslom správania človeka udržanie správnej psychickej rovnováhy, tak potom je obhajovanie komunistického režimu nemalou časťou slovenskej populácie pochopiteľné. Vtedy sa cítili lepšie a teraz sú v nepohode. Vtedy nemuseli žiť v neistote "čo bude zajtra", lebo režim zariadil, že zajtra sa nič nezmení.
Práve nemennosť a zabetónovanosť niekdajšieho systému bola akousi ochrannou zónou pred "nákazou" možnej zmeny. Lenže zmena prišla a s ňou aj neistota, pretože systém parlamentnej demokracie je práve o zmenách. A tiež o možnostiach tak pre jedincov, ktorí majú morálne dilemy, ako aj pre jedincov, ktorí morálne dilemy nemajú. Je to však vždy lepšie, ako v diktatúre, ktorá je založená na princípe odmeňovania za poslušnosť, príslušnosť, či pôvod (jedna strana, jedna kandidátka, jeden pohľad na realitu a definovanie tejto "reality" len cez zahmlené okuliare zabetónovanej stranovlády).
Obhajcovia diktatúry z rokov 1948 až 1989 pre svoje argumentačné tvrdenia získavajú energiu z pudov. Ich psychický aparát sa začína pri obhajovaní "hodnôt" minulosti, no v skutočnosti končí pri svojom a len svojom vlastnom Ja. Tvrdia, že vždy a všade je najdôležitejšia spokojnosť kolektívna, ale ani za nič nechcú pripustiť, že v skutočnosti obhajujú svoje štrukturované EGO. Aj u obhajcov "komančov" platí, že rácio "sa" prispôsobuje primárnym záujmom EGA. Nie šťastie kolektívne, ale šťastie EGA je na prvom a poslednom mieste. Ak za normálnosť považujeme ľudskú prirodzenosť, tak nazeranie na svoje EGO, ako niečo prvoradé, je normálne.
Obhajcovia komunistického násilia toto násilie definujú buď ako nenásilie (vraj nič zlé sa nedialo), alebo ako "niečo" nevyhnutné (keď sa rúbe les, tak lietajú triesky).
Zaujmavý je tiež ich (často deklarovaný) pohľad na komunistické čistky: "Mne sa nič zlé nedialo, mne bolo dobre. Staral (starala) som sa o seba, o rodinu, do ničoho iného som sa nastaral (nestarala) a hotovo." Veď práve: Starať sa o seba, nebrať ohľad na dianie okolo, na nikoho iného ako seba nebrať zreteľ, ísť močiarom čiernym okolo bieleho skaliska. A ešte zájsť do kostola a vyspovedať sa z hriechov ateistického uvažovania prezentovaného na stretnutí podnikovej straníckej skupiny.
Slovo racionalizácia je v psychologickej literatúre popisované (aj) ako rozumové zastieranie spôsobov uvažovania, ktoré majú v skutočnosti iné motívy.
Obhajcom temnej minulosti poprajme veľa úspechov v procese ďalšej racionalizácie.
Mesiac november je na racionalizačné "opatrenia" ako stvorený.
A keď nie racionalizácia, tak zabúdanie...
