Odchádza prezident nikoho...

Keď som (ešte ako novinár) v roku 1996 robil rozhovor s vtedajším predsedom Strany demokratickej ľavice Petrom Weissom, ten v jednom momente vyskočil z kresla a začal priam hystericky jačať: "tá sviňa Gašparovič, tá sviňa Gašparovič". Predsedu ľavičiarov som upokojoval, snažiac sa tak dokončiť načatý rozhovor. Hlavnou témou dialógu bol "stav demokracie na Slovensku..." Ivan Gašparovič bol v danom čase predsedom NR SR. Ako sa hovorieva: "vrána k vráne sadá, rovný rovného si hľadá". Ivan Gašparovič sa po svojich "federálnych prúseroch" spojil s Mečiarom. Na dlhé roky tak vytvorili dvojicu "snov". Jeden pravidelne búchal do stola, zatiaľ čo ten druhý hral kultivovaného premýšľavca. Ten druhý takmer permanentne schvaľoval šialené nápady toho prvého, akurát sem - tam si dovolil zapochybovať, ako napríklad v prípade snahy Vladimíra Mečiara vyraziť z NR SR poslancov Demokratickej únie, či v prípade vedomej snahy o zmanipulovanie volieb v roku 1998. Nezapochyboval však, keď mečiarova nacionálne - socialistická parlamentná poslanecko-bábková mašina vyhadzovala Františka Gauliedera z parlamentu. Nezapochyboval ani vtedy, keď išlo o "istého" synátora "istého" prezidenta... Po roku 2000 sa dvojica "snov" rozdelila. Ivan Gašparovič dočasne doplatil na to, že občas neposlúchal slovenského Caligulu. Mečiar mu ukázal dvere a Ivan išiel, aj keď v prvom polčase "odchádzania" sa odchodu zo Spoločenstva Súhlasu bránil. V roku 2004 sa stal prezidentom. Lenže... povedzme si pravdu: ak by sa do druhého kola prezidentských volieb dostala hoc aj žehliaca doska, porazila by kandidáta Mečiara. Toho už totiž odmietalo takmer všetko racionálne uvažujúce, čo malo ruky a nohy. Do prezidentskej kampane v roku 2009 išiel Ivan Gašparovič s heslom: "myslím národne - cítim sociálne". Ako autentický slovenský politik "naľavo od stredu" vedel, čo na "obyčajného človeka" Podtatranca platí. Ostatné bolo vecou kombinácie sociálnej demagógíe, národného sebaoplakávania a drístania o potrebe "zjednocovania sa na hodnotách ľudskosti a spolupatričnosti". Gýč ako hrom. Zabralo. Ivan sa stal opäť prezidentom. Bol vždy tým, čím ho chcela mať politicko - názorová väčšina. Tvárnou, dekoratívnou plastelinou, ktorá sa zreteľne a rýchlo prispôsobuje zručnostiam Veľkého Brata. A jeden ozaj "Veľký" klope na dvere...