Okrem Milana Kňažka sa s Mečiarom "zaplietla" väčšina Slovákov

Milan Kňažko sa v roku 1991 nepridal k väčšine preto, lebo bola väčšinou, ale preto, lebo bol bytostne presvedčený, že koná správne. Že správne nekonal následne priznal a .... ospravedlnil sa. Komu sa uvedené konštatovanie nepáči, ten nech "sa" ide opýtať Ivana Gašparoviča dokedy a s akým nasadením podporoval úzkospektrálne hnutie jedného muža, ktoré nieslo úsmevný názov Hnutie za DEMOKRATICKÉ Slovensko. A opýtať "sa" treba taktiež dnešného Šéfa Spoločenstva Súhlasu... Na čo? S akou osobou to v roku 2006 podpisoval vládnokoaličnú spoluprácu...? No predsa s tou, ktorá nás v rokoch 1992 až 1998 namiesto do sľubovaného Švajčiarska doviedla takmer na Saharu.. A opýtať sa treba aj názorovej a politickej väčšiny, ktorá sa v rokoch 1991 až 1992 zúčastňovala ankiet typu: Prečo mám rád Mečiara...Mečiar bol v danom čase Superhviezda, ktorá si ako súčasť spoločenskej objednávky užívala slávu. Mal toľko obdivovateľov, ako je dnes sľubov a rečnenia súčasného Šéfa Spoločenstva Súhlasu. Ten o dvadsať rokov skončí v rovnakom zabudnutí, v akom je dnes "náš" Dedek. Mečiar trčal z každej škáročky v dome. Väčšinová "politická scéna" mu ležala pri nohách. Vedela dobre, že pri ňom si môže pohodlne prelešťovať svoje preferencie. Najmä SDĽ a SNS si ich prelešťovali, akoby boli pod vplyvom omamnej látky...Mnoho politikov, publicistov a blogerov by si malo spomenúť, kde boli ich myšlienkovody v rokoch 1991 až 1992. Mal by si zaspomínať na mečiarmániu, ktorej boli súčasťou. Mali by si spomenúť na články a komentáre, kde písali o "...razantnom politikovi, ktorého si táto ťažko skúšaná krajina vymodlila a na ktorého čakala tisíc rokov..." Milan Kňažko sa po svojom odchode od Mečiara v rebríčkoch popularity začal ocitať v ich pomyselnom suteréne. Odchádzal v čase, kedy bol protimečiarovský postoj považovaný verejnosťou za zradcovský. Neodchádzal v čase, keď "už bolo po všetkom". V rokoch 1991 až 1992 teda Milan Kňažko nebol sám, kto sa obtrel o plášť "chlapa", ktorého väčšinová spoločnosť považovala za Boha na povrchu zemskom. Na hornej priečke by táto spoločnosť mala mať človeka, ktorý si vie priznať svoju omylnosť... V danej súvislosti si dovolím parafrázovať vyhlásenie klasika: Mýliť sa je ľudské, preto je diktátor neomylný.