Opozičné strany si od predstaviteľov vládnej koalície nechali nahovoriť, že protestné (protivládne) demonštrácie nepatria do civilizovanej spoločnosti. Vraj je v nich priveľa politiky, nepatričnej kritiky a tak podobne a tak dookola.
Opozičné subjekty si nechávajú na hlavách drevo rúbať. Nechávajú sa v priamom prenose ponižovať Huliakohulvátmi. Možno sa boja, že ak by zorganizovali protestnú demonštráciu, parlamentná väčšina by im opäť "niekoho" odvolala z "nejakej" tej funkcie, či dala inú facku.
Opozícia je takpovediac mumifikovaná. Čaká, kedy sa vládna koalícia rozpadne sama od seba. Organizovanie opozičných tlačoviek je síce pekné, no sú to práve spomenuté demonštrácie, ktoré by mohli zabrať a vyprovokovať vládnokoaličných jarmočných kaukliarov k novej (ustráchanej) reakcii.
V opozícii si zrejme povedali: "Treba bojovať iba tie súboje, ktoré je možné rýchlo vyhrávať". Dúfajú v zázrak vládneho samozničenia, pričom zabúdajú, že majú do činenia s politickým extrémizmom najhrubšieho zrna!!!
Čo sa musí stať, aby sa niečo stalo? Čo sa musí stať, aby opozícia zobrala situáciu do svojich rúk? Verejné (protivládne) protesty sú a budú politické, lebo politika je politická. Aj voľba poslancov parlamentu je politický akt realizovaný občanmi v slobodných voľbách.
Svojich zástupcov v parlamente sme nevolili preto, aby nám hovorili: "možno, potom, uvidíme". Nevolili sme ich preto, aby si od vládnokoaličného Obludária nechávali diktovať, čo môžu a čo nemôžu robiť.
V čele protivládneho verejného protestu musia stáť opoziční politici, lebo vláda realizuje politické rozhodnutia. Keďže politika je politická, protivládne protesty nemôžu byť nepolitické.
Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Kto sa bojí vykonávať razantnú opozičnú politiku, ten nech nevstupuje do sveta politiky.
