Opozičné subjekty neprežívajú iba štiepenie, ale postupný zánik

Súčasné opozičné kŕče sú predzvesťou lepších časov pre subjekty nové. Tie ešte namajú názov, ešte namejú značku, ale grupujú sa... Fakt, že o tom nevedia nateraz nie je podstatný. Nachádzajú sa v predpôrodnom štádiu svojej existencie. Sú neviditeľné a to je dobre. Ich "členovia" sa na vyhoretej opozícii učia, čo v budúcnosti treba robiť inak, kultúrnejšie, dôstojnejšie. Začínajú sa učiť, že stranícke "masturbačné" rétorické a politické cvičenia určené novinárskej žatve nikam nevedú. Učia sa, že cieľom robenia politiky má byť radosť z realizovania politiky a nie bezpohlavné blúdenie po sekretariatoch strán a hnutí. Už vedia, že budúcej vzdorujúcej slovenskej politike treba implantovať "varlatá". Vliať krv do žíl.Treba sa len dobre pozerať a počúvať. Potom človek vie, čo robiť nemá...Predseda SDKÚ a predseda KDH napríklad často opakujú, že rozoberanie vnútrostraníckych problémov v médiách je nešťastné a musí prestať. Otázka znie: A ktože tie problémy vytvára? Nie samotné SDKÚ a KDH? Frázy o oživovaní strany zvnútra sú tiež na dennom programe. Oživovať je možné niekoho, kto má tep. Mŕtvola sa oživovať nedá, snáď líčiť a krátkodobo ukazovať fotografom a kameramanom. Vraj "prebieha živá diskusia o ďalšom smerovaní strany". Slovník ako od dubčekovcov z rokov 1968 až 1969. Vraj je potrebná "tímová práca" a "priloženie ruky k dielu". Predsedovia opozičných subjektov opakujú, že ich politika musí byť "zrozumiteľná a zodpovedná". Po škandalóznom položení vlastnej vlády je isté len to, že politika zodpovednosti a zrozumiteľnosti je hudbou budúcnosti. Túto hudbu už bude hrať iná kapela. Ako povedal klasik: Všeho dočasu. Reči o tom, že "ak chce pravica vládnuť, tak musí držať spolu" sú ukážkou straty súdnosti a zmyslu pre realitu. SaS je transparentnou ukážkou toho, že na "pravej" strane spektra nie je možné pohramode udržať stranu, nieto ešte strany v jednej predvolebnej, či povolebnej koalícii. A frázy o prítomnosti odborníkov v tej - ktorej strane sú tiež o ničom. V roku 1992 ODÚ - VPN v čase parlamentných volieb taktiež deklarovala prítomnosť odborníkov, no nakoniec sa nedostali za brány parlamentu. Nie počet odborníkov, ale schopnosť strany zbaliť voliča je prvoradá. Bez voliča si odborník - politik môže hrať na fujaru, alebo snívať sen o víťazstve vo voľbách v roku 2042. Pre férovosť treba uviesť, že súčasné (postupne zanikajúce) politické subjekty vykonali aj mnoho dobrého. Najmä v časoch mečiarovského šafárenia a hulákania, ktoré by sa za istých okolností dalo prirovnať k vládnutiu Caligulu. Po "páde" Mečiara (rok 1998) sa však slovenská "pravicová" politika až príliš začala sústreďovať na politiku materialistickú. Tá oddelená od politiky presahu a nadčasovosti končí pri kšeftoch a naháňaní sa za vlastným chvostom. V roku 1998 začala slovenská "pravica" svoju éru vládnutia značne nešťastne a neštandardne. Prítomnosťou Strany demokratickej ľavice (SDĽ) na koaličnom dvore. Tej SDĽ, ktorá splodila Róberta Fica - politika. V roku 1998 vyhralo tzv. menšie zlo, ktoré časom prerástlo do dnešných metastáz opozičných subjektov...Niektoré dôsledky sú nezamýšľané a niektoré zamýšľané. Súčasná opozícia v záchvate sebaobdivu nepostrehla ani len podstatu príčin svojho "skorého" konca...