Plač prezidenta

Po únose vtedajší prezident Michal Kováč prostredníctvom televízie vyjadroval svoj postoj k udalosti. V jednom momente sa rozplakal. Odkaz pre verejnosť tak dostal očakávaný a organizátormi želaný mediálny rozmer. Nešlo iba o vybavovanie si "nejakých" osobných účtov. Išlo o naiplantovanie strachu do tej časti verejnosti, ktorá "nepochopila požiadavky doby". Opačný tábor slovenskej verejnej mienky (od roku 1990 takmer nepretržite nastavený na konflikt) zavlečenie označoval za Samoúnos. Michala Kováča obviňoval tiež z toho, že nad synom v televízií nariekal ako otec a postoj prezidenta k udalosti dával viacmenej bokom. Áno! Michal Kováč plakal hlavne ako otec, čo je pochopiteľné. Ako prezident sa však mal ovládať. Jeho plakanie tak trochu pripomínalo tragiku Alexandra Dubčeka počas augustovej vojenskej invázie do ČSSR v roku 1968. Dubček a Kováč boli "nečakane" vystavený brutálnej sile. Povahovo si boli podobní. Nevedeli sa racionálne orientovať v krízovej situácií. V politike hrali skôr úlohu komparzu. Mali tiež rovnako ťažkopádne vyjadrovacie schopnosti. Zavlečenie, únos, či "samoúnos" syna prezidenta z konca augusta 1995 bolo testom spoločenského prostredia. Miediálneho aj opozičného. Väčšina najmä tlačených masmédií sa definitívne spojila s politickou opozíciou. Jasne si určila politického nepriateľa. Opozične naladený slovenský novinár prestal opozíciu kritizovať, lebo podľa jeho mienky by kritika škodila vyhliadkam na úspech vo voľbách do NR SR v roku 1998. Za danej situácie mala opozícia zjednodušené postavenie. Nemusela sa príliš namáhať, zlenivela. Spojenectvo občas prinášalo komické situácie. Proopozičná verejnosť sa hnevala na toho novinára, ktorý mal "odvahu" upozorniť na fakt, že v opozičnom politickom spektre sem tam "niečo" neklape. Slovenské masmédiá sa po stránka pudu sebazáchovy správali normálne. Po stránke profesionálnej nie. Plač slovenského prezidenta z roku 1995 je nepríjemnou spomienkou. Nepríjemnou, ale zapamätania hodnou.