Poinvazná normalizácia "zabila" komunistickú stranu

(NE)normalizovaná ČSSR mala taktiež svoj neoficiálny názov - HUSÁKŠTÁT. Vodcom komunistov sa z poverenia moskovského komunistického vedenia stal Slovák Gustav Husák. V apríli 1969 na poste Generálneho tajomníka KSČ nahradil Alexandra Dubčeka. Ten bol dočasne odložený na stoličku predsedu Fedrálneho zhromaždenia, kde ešte stihol podpísať tzv. obuškový zákon. Ten bol použitý proti demonštrantom, ktorí si počas prvého výročia invázie chceli pripomenúť smutnú udalosť z 21. augusta 1968. Zatiaľ, čo kričali Dubčekovo meno, polícia ich mlátila hlava - nehlava. Ach ten dobrák Saša. V roku 1970 ho ešte nakrátko "odvelili" na post veľvyslanca do Turecka a potom šup s ním do "lesov a hájov". Počas normalizácie však Dubček na stranu nezanevrel. Ako občas hovorieval kamarátom: "Keď sa rúbe les, tak lietajú triesky". Nejeden komunista z vedenia KSČ do roku 1974 na Husáka tlačil, aby dával Dubčekovi tvrdšie príučky (šikanovanie a podobne). Ten odmietol a súhlasil "iba" so sledovaním prostredníctvom ŠTB. Saša už pre neho nič neznamenal.Husák začal strácať na razantnosti a tvrdosti zo začiatku normalizácie. Nebol to žiaden Stalin - diktátor. Skôr úradník, ktorý plnil nariadenia moskovského vedenia. Časť jeho rodnej strany sa chcela vrátiť k praktikám z rokov 1948 až 1956 (mučenie, popravovanie, znásilňovanie, zatváranie ľudí do lágrov), no Husák nechcel provokovať už aj tak apatickú a poníženú verejnosť. KSČ mala moc pevne v rukách aj bez okatého fyzického násilia. Sem - tam prítomné bolo, ale nie v tak hroznej podobe, ako po roku 1948.KSČ naďalej zostávala nenávistnou, militantnou organizáciou. To bola jej podstata. Revolučný zápal (napríklad) z dôb prvej ČSR však už bol preč. KSČ sa po roku 1970 zmenila na stranu unudencov. Dôležitá pre nich začala byť stranícka legitimácia, pripité táranie po schôdzach strany a robenie ramien pred nečlenskou "základňou". Poinvazná - znormalizovaná KSČ postupne sama sebe amputovala politické varlatá, razancia v hlase bola preč, už nebolo čím prekvapovať a vlastne ani nebolo koho. Nečudo, že počas novembra 1989 si už komunisti (obrazne mienené) nevedeli zaviazať šnúrky na topánkach. Celé roky nepremýšľali, nevedeli racionálne oponovať, iba koktali a prizerali sa vlastnému pádu a pádu (NE)normalizácie. Väčšina členskej základne hromadne vracala stranícke legitimácie. Prameň vyschol. Bolo sa treba pobrať ďalej...Nebyť invázie vojsk Varšavskej zmulvy z 21. augusta 1968 do ČSSR, tak žiaden HUSÁKŠTÁT by neexistoval. Samotný Husák by sa pravdepodobne stal poslancom slobodne zvoleného parlamentu za preriedenú a oslabenú komunistickú stranu, alebo za obdobu neskoršieho HZDS, či Smeru - SD.