Väčšina slovenských novinárov (účastníkov tlačoviek) je adaptovaná na takmer akékoľvek slovné útoky voči nim. Štát im prostredníctvom ministrov - plus poslancov vládnej väčšiny - dáva otvorene najavo, že potrebuje novinárov zlomených, presvedčených o "zmysluplnosti pravidiel komunikácie" počas tlačoviek.
Sledovať tlačové konferencie slovenských ústavných činiteľov je niečo podobné, ako pozorovanie učiteľa a prváčikov na základnej škole počas vyučovania. Učiteľ si občas pozíciu "šéfa" buduje kričaním a trieskaním do stola. Sem - tam neposlušného žiaka pošle "niekam".
Buď majú novinári - tlačovkári sebavedomie na bode mrazu, alebo priebeh tlačoviek berú ako povinnú jazdu a na mienku konzumentov informácii kašlú. Ak na mienku divákov - poslucháčov kašlú, potom sa treba zamyslieť, či podstate svojej práce vôbec rozumejú.
Inteligentný konzument informácii nepotrebuje novinára adaptovaného na vulgárne správanie dočasných držiteľov moci. Nepotrebuje novinára so zamestnaneckou mentalitou. Potrebuje novinára, ktorý na urážky zareaguje zhruba takto: "Čo si to dovoľujete?!?! Kto vám dal právo sa k nám správať, akoby sme boli deti na prvom stupni základnej školy?!?!"
Existuje aj ďalšia možnosť. Tlačové konferencie mocenskej spodiny demonštratívne ignorovať. Lenže niečoho takého sa v podmienkach Slovenska tak skoro nedočkáme. V DNA väčšiny novinárov - tlačovkárov je zakódovaná porazenecká mentalita, strach z prípadného deklarovaného vzdoru.
Nečudujme sa, že premiér počas tlačovky posiela novinárov do análneho otvoru a ešte im stihne šťavnato vynadať. Vie, že môže. Pokiaľ si novinári nechajú naďalej robiť z hláv trampolínu, situácia sa nezmení.
Pseudoalfasamec a jeho vlčia svorka si opäť z chuti zaskáču.
