Ak by sa v histórii mali "hrabať" iba historici a nie politici, tak R. F. by sa v úlohe politika takmer nemal v čom "hrabať". Lenže on sa k histórií vyjadruje takmer nepretržite. Napríklad k Mníchovu 1938, k druhej svetovej vojne, opatrne k invázii vojsk VZ do ČSSR (rok 1968), či prekrútene k Majdanu a k anexii Krymu. Samozrejme k vzniku samostatnej SR, lebo veď je politik a nie historik. A nezabúdajme ani na odbobie tzv. mečiarizmu, ktoré náš hlavný hypnotizér považuje za v celku pozitívne (len málokto si už dnes spomenie, že počas takzvanej noci skrátenej demokracie - rok 1994 - ostal ako jediný za opozíciu sedieť v nočných hodinách v NR SR a búšil do Mečiarovho obludária).
Ktokoľvek sa môže vyjadrovať k čomukoľvek, bez ohľadu na profesné postavenie. Vie si niekto predstaviť, že v športe by sa "hrabali" iba športovci a športoví analytici? Bez všeobecnej verejnej reflexie by dejové sústavy stratili zmysel, pretože podstatou diania (v širšom kontexte) je vyvolanie reakcie na podnet.
Interesantný je verejne rezervovaný vzťah R. F. k udalostiam Novembra 1989. Vie dobre, že nebyť Novembra 89 (z hľadiska politických zmien), tak strana Smer by dnes neexistovala, podobne ako by neexistovala Strana demokratickej ľavice (SDĽ) Petra Weissa. V nej sa mladý R. F. učil neprehrávať vopred vyhraté súboje. Ide o tú SDĽ, ktorej predstavitelia považovali "hrabanie" sa v histórií za prirodzenú súčasť svojej ponovembrovej straníckej propagandy. Tvrdili napríklad, že z histórie "budovania socializmu" by sme si mali zobrať to dobré a spojiť to s prvkami demokracie. Povedal by v roku 1992 niekto, že v roku 2024 nejaký Fico zoberie časť histórie s názvom komunizmus a obloží ňou steny krehkej demokracie?
