(Pseudo)štrajk pedagógov - Štrajkoparódie na pokračovanie

Väčšinu doterajších slovenských protestov a štrajkov možno charakterizovať slovom lajdáckosť. Či už za Mečiara, Dzurindu, alebo Fica takmer vždy "vzdor más" skončil fiaskom. Nešlo iba o učiteľov. Podobne nešťastne končili protesty študentov, alebo umelcov. Frašku s názvom Protest Gorila príliš spomínať netreba, lebo v danom prípade išlo o súbor inscenačných metód a vytváranie simulovaných situácií (hlavným účelom bolo získanie volebných bodov pre slovenskú ľavicu a nacionálnych socialistov). Problém každej protestnej akcie v SR sa začína už v jej príprave, úvode. "Vodcovia" protestov a štrajkov presviedčajú seba, verejnosť a politikov, že štrajk nemá politické ciele. Tvrdenie, že nemá politické ciele a nič spoločné s politikou je prejavom neúprimnosti a zbabelosti. Protestná akcia pri ktorej ktorákoľvek skupina obyvateľstva požaduje od vlády a poslancov vypočutie a pochopenie je (aj) akciou politickou, lebo je to politik, ktorý má na protest reagovať a následne podať verejnosti svoje vyjadrenie, či rozhodnutie. Chce snáď niekto povadať, že napríklad o požiadavkách učiteľov má rozhodovať elektrikár - nepolitik Ondro z Hornej - Dolnej? Už bývalý podpredseda vlády SR a ekonóm Jozef Kučerák v roku 1997 pre týždenník Domino napísal: "Viac ako štyridsaťročné vtĺkanie do hláv, že politika patrí len strane a jej predstaviteľom zanechalo stopy nie len v hlavách, ale aj génoch politickej zakopmlexovanosti. Tie prinášajú svoje prvé plody v už takmer povinnej slovnej "úlitbe" predstaviteľov odborov, študentov, učiteľov i hercov". Jozef Kučerák ďalej pokračuje: "Zostanú len odborné debaty. Budú v nich síce chýbať základné hodnotové kritériá, ale prečo by to nešlo, veď takúto sterilitu už roky úspešne zvládajú komunistickí pohrobkovia (...) Tí od svojich predchodcov zdedili politiku bez hodnôt, ako politiku moci, založenú práve na populistických táraninách o potrebe riešenia konkrétnych, naliehavých, sociálnych otázok. Podľa schémy: Debatujme konštruktívne o aktuálnych vecných problémoch". Kučerák dodáva: "Ak si politik zamiluje politiku ako politiku moci, nemôže pripustiť, aby ho akýkoľvek náznak nespokojnosti ohrozil, či otriasol jeho mocou. Pre neho je každá požiadavka, každé verejné vystúpenie hrozbou oslabenia, či straty moci". Veru tak. Svoje požiadavky by mal občan a ktorákoľvek skupina obyvateľstva voči politickej moci deklarovať úprimne, otvorene a bez kľačania na kolenách. Občan je tvorcom štátneho rozpočtu. Premiér, minister je "len" služobník. Nie majiteľ rozpočtu. Bez pestovania autentického vzdoru sa bude každá protestná akcia a štrajk meniť na ubijajúcu frustráciu a béčkovú paródiu.