Slovenská politická opozícia - paródia a nuda

Slovenskej politickej opozícií zjavne stačí, že má kreslá v parlamente, svoje kancelárie a slobodnú možnosť sebadeklarovať sa. Nič nenaznačuje, že mieni niečo na stave svojej mysle meniť.Jeden z problémov súčasného stavu opozície nastal v rokoch 1992 až 1998. Vtedajšia opozícia sa v očiach verejnosti zviditeľňovala najmä tvrdením, že Vladimír Mečiar a jeho HZDS chce zaviesť diktatúru, pričom proti javom z prostredia hnutia jedného muža oprávnene bojovala. Po nástupe Róberta Fica a jeho vlády v roku 2006 sa scenár v mierne pozmenenej podobe opakoval. Opozícia si jednoducho zvykla na to, že jej stačí prezentovať antidiktátorský štandard a ďalej zakrnievala. Nepotrebovala hľadať tému, nepotrebovala sa (takpovediac) pozrieť za zrkadlo. Opozícia je rozhádzaná. Nestojí na hodnotách, ktoré by ju mohli spájať. Za súčasných podmienok nemá na čo nadväzovať, lebo celé roky prežívala v jednej rétorickej šablóne. Naviac sa niekedy zdá, že jej súčasný slovník sa povahovo podobá na slovník Smeru. Keď nemá dostatok invencie, tak nadbieha ľudovej diskusnej tvorivosti, kaviarenskému spôsobu debát. Ale čo čakať od opozície, ktorej subjekty sa v prevolebnej kampani správali ako malé deti stratené vo veľkom obchodnom centre. Zatiaľ čo Róbert Fico viacmenej mlčal a nad kauzou Gorila sa nenápadne usmieval, ostatné strany a hnutia (dnešná opozícia) si vzájomne (obrazne napísané) požierali končatiny. V danom čase predseda Smeru uvažoval, či bude mať po voľbách ústavnú väčšinu, alebo nie. Možno uvažoval aj nad tým, prečo nemá jeho budúca (terajšia) opozícia viac predĺžené miechy. Pre spravodlivosť ale treba pripomenúť, že politické strany a hnutia boli a sú generované z určitého spoločenského postredia. To ich utváralo a dotváralo. Volič by si preto mal prestať namýšľať, že jeho zástupcovia v parlamente prišli z inej dimenzie.