Komunistická strana nám 40 rokov vtĺkala do hláv, že politika je vlastníctvom strany a jej predstaviteľov.
Vtĺkanie sa ujalo. Mnoho občanov a ich zástupcov vo vláde nadobudlo presvedčenie, že politika je majetkom politikov a nie ľudí, ktorí o obsadení parlamentu rozhodujú v slobodných voľbách. Keďže volebné rozhodnutie voličov má politický rozmer, nemôže byť politika iba majetkom politikov (okrem iného).
V móde je táranie o potrebe apolitickosti, neprejavovania emócii, ktoré údajne rozdeľujú spoločnosť. Ľudia by sa vraj mali venovať svojej odbornej pracovnej činnosti, tráveniu, vylučovaniu a plodeniu apolitických občanov. Apolitickosť ako "nádejná" cesta ku kľudnému životu, k životu bez hnevu a problémov. Kto by však chodil k volebným urnám, keby boli všetci občania apolitickí? Nemali by sme poslancov, vládu, ani prezidenta.
Najnovšie sa vláda jarmočných kaukliarov venuje zmenám, ktoré by viedli k takzvanej apolitickosti protivládnych protestov.
Predstava je následovná: protivládne protesty áno, no bez protivládneho (politického) zafarbenia. Žiadne politické heslá, žiadne politické požiadavky, transparenty bez textov. Obsahovo vykastrované protivládne protesty, ktoré nikoho nenahnevajú, nepobúria, ani nenadchnú. Nezanechajú žiaden dojem, žiadnu spomienku. Vládna väčšina nechce byť rušená a dáva otvorene najavo, že na nejaké požiadavky, či nespokojnosť kašle.
Kde by bol dnes Smer - SD, keby jeho predstavitelia (ešte ako opoziční politickí aktivisti) deklarovali svoje politické názory apolitickou formou? Zrejme mimo NR SR. Nikto by totiž nevedel, čo tento politický subjekt chce, na koho je naštvaný a prečo.
Apolitické protivládne verejné zhromaždenia? Umelo vytváraný mačkopes vsadený do otvorov absurdnej každodennosti, ktorú máme možnosť zažívať posledných 10 mesiacov.
Slovenskej spoločenskej a politickej scéne by sa mala čo najskôr venovať tá najkvalitnejšia komunita psychiatrov.
Treba určiť diagnózu a začať správnu liečbu.
