Spomienky na prítomnosť - Vegetovanie v hodnotovom rozklade

Vegetovanie v hodnotovom rozkladeSiedme výročie novembrových udalostí roku 1989 pre väčšinu Slovákov nebude dôvodom na oslavy, či radostné hodnotenie uplynulých rokov. Myslím tú väčšinu, ktorá nepriamo, alebo dokonca priamo žiali za pohodlným životom v totalitnej klietke, kde nebolo potrebné vystavovať sa konkurencií iných názorov. Ponovembrové obdobie znamená pre priemerného nespokojného Slovenského občana iba trpké sklamanie. Týmto sklamaním je práve to, o čo v novemnbri 1989 išlo najviac. O SLOBODU. Spisovateľ Milan Šimečka svojho času napísal, že sloboda je pre tých, ktorí nepociťujú jej potrebu, zbytočná. Bohužial mal pravdu. Najväčšou ponovembrovou traumou väčšiny Slovákov nie je rozdelenie ČSFR, alebo dvojnásobné odvolanie milovaného politika z postu premiéra, ale práve prirodzené zavedenie demokratického systému, ktorý automaticky od každého jedinca - bez rozdielu - vyžaduje slobodné rozhodovanie o sebe samom. O tomto krutom fakte sa na dnešnom Slovensku radšej polemiky nevedú. V podstate ich ani nemá kto viesť, pretože za neblahý stav spoločnosti sa vzájomne obviňujú premiér, prezident, vláda, opozícia, "národne" a "nenárodne" orientovaní novinári, rôzne profesné skupiny obyvateľstva, atď, atď... V diskusiách o politike a spoločnosti účastníci debát čakajú na koho stranu sa ten ktorý diskutujúci pripojí. Takmer nikto však nie je ochotný počúvať názor oponenta a vyvodiť z neho pre seba závery. Práve november 1989 usvedčil väčšinu populácie z toho, že na návrat k slobode nebola pripravená. Úroveň a dianie slovenskej politickej scény je len špičkou ľadovca... Tak politická, ako aj spoločenská scéna - ide o spojené nádoby - sama seba primitívnym spôsobom delí na mečiarovcov a antimečiarovcov. Len tak na okraj pripomeňme, že k tzv. mečiarovskému táboru sa v rokoch 1991 až 1992 hlásilo zhruba 75 percent dospelých Slovákov. Už samo delenie na mečiarovcov a antimečiarovcov je zavádzajúce. Mnohí, ktorí sa definujú ako antimečiarovci si automaticky myslia, že sú aj demokratmi a slušnými ľuďmi. Od tzv. mečiarovcov sa však často odlišujú iba menším množstvom používaných vulgárnych slov...Meradlom od ktorého mnohí odvodzujú zkreslené porovnávanie osobností a dejov, sa stal mocensky vysokopostavený, ambiciózny, no v skutočnosti psychicky labilny politik, ktorý šikovne využíva neschopnosť a neochotu obyvateľstva adaptovať sa na podmienky demokratického systému. Len vďaka tejto skutočnosti si môže s vládou, opozíciou a priaznivcami oboch táborov robiť, čo sa mu zapáči. Oni potrebujú jeho, ako aliby pre všadeprítomný pocit svojej profesionálnej a politickej nedostatočnosti. Akonáhle ho stratia, nebudú mať pevný bod od ktorého sa odvíja ich zdôvodňovanie spoločenskej ponovembrovej atmosféry. Vladimír Mečiar si môže gratulovať, že sa narodil na Slovensku. Inde v demokratickom svete by si totiž nemohol dovoliť to, čo v krajine pod Tatrami.Slovensko je štátom, ktorý môžeme prirovnať k forme bez obsahu. Je neveľkým útvarom s veľkým priestorom slobody. Túto využívajú najväčší grázli... Zopár intelektuálov vegetuje na okraji spoločenského spektra a čaká na spasenie. Niektorí sú aktívni a vyjadrujú svoj nesúhlas... Celkovo možno povedať, že na Slovensku dochádza k vegetovaniu v hodnotovom rozklade. Priemerní sa tešia z priemernosti, lebo vedia, že ich posúva smerom nahor. Nadpriemerní z obavy pred nepochopením davu zatláčajú hlavy hlbšie medzi plecia. Panujúca atmosféra, ktorá je výsledkom mentálnej a kultúrnej úrovne je frustrujúca. Na Slovensku však naďalej fungujú princípy parlamentnej demokracie, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, existencia rôznych politických strán.