Strašenie a povzbudzovanie - hnojenie a zalievanie

Je takmer isté, že ak by bol býval Vladimír Mečiar zručným politikom schopným ovládať svoje emócie, mohol byť v mocenskom kresle aj po roku 1998. Na rozdiel od neho má Róbert Fico "držanie tela", vie sa ovládať, nefňuká nad sebou (ako osobou) a jeho rétorika je takmer vždy v súlade so spoločenskou objednávkou. Má to, čo nemal šéf HZDS - trpezlivosť so sebou samým a prostredím, ktoré ho obklopuje. Fico robí so Slovenskom to isté, čo racionálne uvažujúci chlap s vypočítateľne - nevypočítateľnou manželkou. Občas ju straší, inokedy hladí a najmä jej nahovára, že zajtra bude lepšie, ba dokonca najlepšie. Vie, ako na ňu zatlačiť a kedy nežne "pritlačiť". Jej mentálne usporiadanie pozná asi tak, ako svoj odraz v zrkadle. Preto nemá dôvod meniť stratégiu. Tú by mohol meniť iba v prípade, keby chcel sused - konkurent zabrať jeho teritórium. Je to stále o tom istom. Treba poznať rozmery ihriska, hráčov, ich silné a slabé stránky a všetko šlape ako má. Slovenské reálie sú priehľadné ako perfektne vyleštené sklo. Avšak iba pre pozorovateľa, ktorý chce nie len vidieť, ale videné aj vnímať - analyzovať v širších súvislostiach. Róbert sa k Slovákom správa ako dominantný manžel k labilnej manželke. Ako zamestnávateľ k zamestnancovi. Taký vzťah je občas bolestný, no v konečnom dôsledku sú obe strany presvedčené, že liberalizovanie vzájomného vzťahu by mohlo byť na škodu. "Zamestnávateľ" hrá svoju hru na strašenie a povzbudzovanie. Keď nezaberá strašenie, je poruke povzbudzovanie. Škoda, že kritici Róberta Fica takmer vôbec nespomínajú živnú pôdu, na ktorej vyrástol a ktorá mu poskytuje toľko výživného materiálu. Dôležitá je pôda (prostredie). Ostatné je vecou hnojenia a zalievania.