Moderátorské otázky typu "kedy sa v Bratislave uskutočnia mierové rokovania za prítomnosti prezidenta Putina" alebo "kto na Ukrajine ťahá za kratší koniec" sa počúvajú iba ťažko. Najmä moderátorky akoby vôbec nechápali, o čom je ruská agresia na Ukrajine, o čom sú postoje predstaviteľov vládnej koalície k Rusku, k EÚ, k NATO, o čom je domáca a medzinárodná politika.
Hosťa (politika, politológa, experta na vojenské záležitosti) vnímajú iba ako komparzistu, ktorý niečo povie, lebo povedať musí. Takmer všetko, čo zo seba moderátori a moderátorky "vysypú" je povrchné, schématické, vytrhnuté z kontextu, pohodené do diskusného priestoru pre zaplnenie vysielacieho času. Akoby boli v televíznom štúdiu len tak mimochodom, akoby ich politicko - spoločenské dianie vlastne ani nezaujímalo.
Ráno prídu do budovy televízie, dajú si svoju obľúbenú kávu, poklebetia s kolegami, zájdu si vylepšiť dizajn a následne pokračujú v realizovaní automatizovaných moderátorských hier. Odborník na psychiku by skonštatoval, že adaptácia človeka na čokoľvek sa deje pomocou adaptačných, alebo vrodených mechanizmov.
Lenže moderátor profesionál by nemal byť adaptovanou - cvičenou opicou. Úlohou televízneho moderátora - moderátorky nie je strojové papagájovanie otázok a reakcii na vyjadrenia hosťa diskusnej relácie. Moderátor demokratickej krajiny nie je figurant ruskej propagandistickej televízie, kde je vopred stanovený scenár a spôsoby správania. Moderátor by mal diváka - poslucháča prekvapovať svojou invenciou. Nie nudiť, či dokonca občas privádzať do stavu "šialenstva".
Bez sebavedomia, sebaúcty a sebazdokonalovania sa žiadna práca nedá robiť dôsledne. To nie je klišé, ale fakt. A ešte treba mať k danej pracovnej činnosti prirodzený vzťah. Jednoducho a jasne ju treba mať rád!
