V roku 1991 "chcelo Slovensko" doživotného premiéra...

V rokoch 1991 až 1992 väčšinové Slovensko podľahlo mečiarmánii, ktorá nemala ďaleko od posadnutosti. Mesmédiá vykresľovali Mečiara ako novodobého hrdinu, ktorý bráni krajinu pred "dekadentnou" demokraciou "dovezenou" z pražskej "centrály". Vo veľkom sa nadávalo na Čechov, na takzvanú českú snahu implantovať Slovensku "niečo", čo ono nechce. Hovorilo a písalo sa o zlej českej reforme, o "kultúrnej genocíde páchanej na slovenskom národe". K Mečiarovi sa pridalo všetko, čo malo ruky a nohy. Kto sa nepridal, ten bol považovaný (takmer) za nositeľa vážnej kožnej choroby. Písalo a hovorilo "sa" o nepriateľoch Slovenska. Uvedené slovné spojenie používalo vedenie HZDS až do roku 1998. Hra na nepriateľa bola obľúbená asi tak, ako dnešné virtuálne strieľanie na zloduchov v počítačovej hre. Nejeden Slovák si dnes akosi nevie spomenúť na "Tatka zakladateľa". Nevie (alebo nechce) si spomenúť, ako mu kľačal pri nohách. Priemerný Slovák má tendeciu rýchlo zabúdať na všetko, čo bolo, ale už nie je v kurze. Ľahko (rýchlo) sa pridáva k väčšine a rovnako ľahko sa odtŕha, keď sa názorová väčšina mení na názorovú menšinu. Väčšinová politická scéna v rokoch 1991 až 1992 taktiež kľačala Mečiarovi pri nohách a spievala jdnodnú pieseň Kmeňovej súdržnosti. Bolo až neskutočne trápne pozorovať, ako sa politik - dospelák ponižuje pred osobou (nie osobnosťou), ktorá si z celého Slovenska urobila jednu veľkú Srandotéku. V rokoch 1991 až 1992 si väčšina politikov a novinárov uvedomovala, že ak bude Mečiara kritizovať, tak môže byť "vyhostená" z malého kmeňové spoločenstva Súhlasu do hôr. A ktože už len chce osamieť a byť ponechaný napospas tmavému, nehostinnému lesu...? Ten, kto mal odvahu verejne kritizovať novodobého Caligulu, skončil na periférii spoločenského záujmu. Mečiar bol spoločenskou objednávkou podobne, ako dnes Róbert Fico, či nová "hviezda" politického "neba" Marian Kotleba. V prípade Fica a Kotlebu však už nejde o mániu fanušíkov. Doba "národného grupáku" sa skončila, vzrušenie pominulo. Mečiar bol strašiakom pri ceste, ktorý odháňa vrabce. V skutočnosti bojoval hlavne sám so sebou. Z hľadiska kvality nebol profesionálnym politikom. Dnes je pohľad na túto duchovne prázdnu bytosť bolestný. Najmä pre pozorovateľa, ktorý sa na slovenské (NE)dejiny pozerá racionálne a bez príkras. Ak sa v súčasnosti "niekto" domnieva, že Mečiar bol zakladateľom "samostatnej" SR, tak je na omyle. Mečiar bol v čase rozdelenia ČSFR predsedom vlády, nie Otcom zakladateľom. Slovensko už existovalo a existovali taktiež jeho inštitúcie. Slovenské (NE)dejiny už mali svoje osoby a obsadenie "dávnejšie". Na Mečiara a jeho "divadelné hry" by však nebolo dobré zabudnúť. Netreba zabúdať ani na "dobu", ktorá Mečiara "sprevádzala". Je pripomienkou slovenskej (plebejskej) povahy a detinského nazerania na svet a človeka v ňom. Mečiarmánia bola dielom slovenského "ľudu". Mečiar nespadol z inej (záhadnej) dimenzie...