Žiadna to novinka: komunistický systém bol vo svojej násilníckej povahe sebadeštruktívny. Preto je prirodzené, že nemohol dopadnúť inak, ako krachom, ktorý bol očakávateľný. V roku 1989 už bola KSČ (KSS) vyhorenou, vysmievanou a opotrebovanou organizáciou. Väčšina jej členov obdivovala západný spôsob života. Nie Marxa, Engelsa, či Lenina. Namiesto študovania komunistickej literatúry si členovia strany v teple domova prehrávali porno z videokaziet (originál kazety ilegálne dovezené z krajín "prehnitého kapitalizmu").
Znie to priam neuveriteľne, ale bola to práve vládnuca strana, ktorá intenzívne pracovala na svojom páde, obdivujúc úplne iné radovánky, ako nudný socializmus. Kto chce v širšom kontexte chápať o čom "socializmus" bol, ten nech si prečíta knihu Tisíc a jeden vtip. Publikácia vyšla v roku 1969. Následne bola stiahnutá z "obehu". Vtip ako analýza totalitných režimov.
Komentáre a články k Novembru 1989 sú dnes často preplnené frázami a klišé. Vraj študenti nám priniesli slobodu, vraj sľúbili sme si lásku, vraj obyvatelia zvládli skúšky z demokracie a dekoratívny vodopád rečí o tom, ako sme vraj všetci túžili po demokracii.
Systém stokrát prevarenej utópie padol vo všetkých krajinách "socialistického tábora" takmer súčasne. Bol povestnou chybou v programe (veď už ten progam bol chybou). Ostatné je konverzácia a interpretačné posuny s ňou spojené.
A či obyvatelia zvládli skúšky z demokracie?
Bohužial treba skonštatovať, že po roku 1990 sa veľká časť slovenskej populácie zanietene venuje "projektu" oslabovania demokratického systému. Vo voľbách väčšinou vyhrávali a vyhrávajú politické subjekty plné egomaniakov: Mečiar a jeho Hnutie za "demokratické" Slovensko, Fico a jeho podporná skupina obraňujúca svojich ľudí a svoje "hodnoty", plus Pán Detektor lži Igor M., ktorého nám zoslala sama "prozreteľnosť".
Ak sa predstavitelia spoločenského prostredia nevedia dopracovať k pochopeniu podstaty vlastnej existencie, potom sú odsúdení na rozhadzovanie trosiek svojich frustrácii v priestoroch mentálneho porazenectva.