lacnejšie autá "pre papalášov", menej poslancov v NR SR a všakovaké iné prostoduché zábavky pre nenáročné publikum, ktoré má ďaleko od autentickej pravicovej orientácie.
V roku 1998 sa o priazeň publika uchádzala SOP Rudolfa Schustera. Občianske slobody a ľudské práva vnímal skôr ako závažnú kožnú chorobu. Na slovo pravica bol alergický. O politickom subjekte ANO Pavla Ruska si taktiež netreba robiť ilúzie. Ani v roku 2002 nebol Rusko pravičiar a demokrat už vôbec nie. Bol všade tam, kde cítil príležitosť uchmatnúť si funkciu. Taký ten snaživec-zväzák. Mentálne uviazol niekde v časoch perestrojky.
Ak by v roku 1998 nebolo HZDS v prúseroch a SNS v sporoch kuchynského charakteru (tie pokračovali aj v roku 2002), tak Mikuláš Dzurinda by nebol premiérom. Uvedené konštatovanie je iba zjednodušenou verziou niečoho, o čom by sa dali písať dlhosiahle články. Je však záhadou, prečo sa v tejto krajine aj vzdelaní a inteligentní ľudia domnievajú, že v SR existuje autentická a relevantná pravica. Je predsa jasné, že na existenciu autentickej politickej pravice je potrebná prítomnosť spoločenského podhubia (voličského zázemia). To by malo chcieť viac ako len odstavenie pseudoalfasamca od moci.
Už prevolebná billboardová prezentácia "pravice" je ukážkou toho, že od skutočnej pravicovosti má asi tak ďaleko ako ryba od schopnosti študovať politológiu. Akú ideu na billboardoch prezentuje napríklad Procházka? Svornosť a dobrú náladu "národa" v potravinách? Žrádlo, úsmevy a všadeprítomná biela košela. Akoby sme si prezerali staré propagandistické fotografie komunistického režimu z roku 1956.
Záverom slová klasika: Ak vezmú do rúk akokoľvek vzrušujúcu drámu jarmoční kaukliari, dokážu z nej vykresať nanajvýš fraškovitú púťovú atrakciu, obyčajný paškvil.
