Slovenský masmediálny priestor patril plátkom typu Zmena, či Nový Slovák. V "lepšom" prípade denníkom a týždenníkom, ktoré považovali demokraciu za "nejakú blbosť dovezenú z Čiech". Z hľadiska (ne)záujmu verejnosti boli všetko ostatné iba okrajové, intelektuálne mediálne ostrovčeky. Dnes by ich proputinovská komunita označila za "liberálne potkanie diery".
V rokoch 1991 až 1992 bol hlavným terčom slovenskej protidemokratickej propagandy Václav Havel. Týždenník Zmena a Nový Slovák ho takmer pravidelne označovali za veľkého priateľa Izraela, čím bolo nepriamo dávané najavo, že obľubuje Židov a teda zrejme nemá Slovákov rád. Ďalšie denníky a týždenníky označovali Václava Havla a Čechov (ako celok) za bytosti neschopné porozumieť Slovákom.
Mediálne bola dookola omielaná (takzvaná) nechuť Čechov dopriať Slovákom možnosť slobodne sa rozhodnúť pre "spravodlivé štátoprávne usporiadanie". Havel popisovaný ako nepriateľ, Čech ako nepriateľ. Je zaujímavé, že v slovenskom masmediálnom priestore takmer nebolo miesta pre kritické články voči ZSSR (Rusku). Akoby ani neexistovalo 40 rokov komunistického režimu, v ktorom bola dominantná a rozhodujúca Moskva, nie Praha.
Obľúbenou postavou mediálneho suterénu bol v rokoch 1991 až 1992 Vladimír Mečiar. Po jeho odvolaní z postu premiéra SR (jar 1991) uverejnil jeden z promečiarovských týždenníkov na svojej titulnej strane fotografiu tŕňovej koruny. Pod ňou bol krátky text: "Tŕňová koruna pre Mečiara". Mečiar v pozícii mesiáša - mučeníka kráčajúceho k miestu ukrižovania. Bolestníctvo, sebaľútosť, adolescentné vnímanie reality ponorenej do bahna hlbokej subjektivity.
Slovenský Herkules priazeň masmédii naplno využíval. Tvrdil napríklad, že už v roku 1980 mal pripravený plán na "mierové a spravodlivé štátoprávne usporiadanie Československa". Absurdné, no pre väčšinu vtedajších novinárov stráviteľné. Skutočnosť bola samozrejme iná. V roku 1990 bol Mečiar najprv federalistom. V roku 1991 konfederalistom a koncom roku 1992 bol za samostatnosť Slovenska. Blesková politická reinkarnácia. Na jeseň 1992 novinárom povedal, že sa v dohľadnom čase bude konať "ratifikačné" referendum k otázke osamostatnenia SR. Termín? Jar 1993, čiže konanie referenda niekoľko mesiacov po oficiálnom rozdelení ČSFR. Totálny úlet, totálne ignorovanie logického uvažovania.
Ďalší úlet sa uskutočnil v roku 1993. Partia s názvom Hnutie za demokratické Slovensko navrhla, aby bol Mečiar jedným z kandidátov na držiteľa Nobelovej ceny za mier (odmena za tzv. mierové rozdelenie Československa). Prihodili aj "kandidáta" Václava Klausa. Nakoniec zostali silácke gestá a trápne ticho.
Na prelome rokov 2024 - 2025 budeme opäť počúvať frázy o ukážkovom, mierovom rozdelení ČSFR. Prezident Peter P. nám v oficiálnom prejave predhodí niekoľko morálnych apelov. Zároveň nám pripomenie, že "súčasná vláda nemá alternatívu". Nepriamo naznačí, že v dobe vojen a konfliktov je lepšie byť ticho a príliš si nevyskakovať, lebo jeden nikdy nevie, pre ktorú verziu dejovej sústavy sa v Moskve rozhodnú. Aké obyvateľstvo, taká politická elita.
Slovenská štátnosť je z dlhodobého hľadiska mŕtva. Práve ju rozpúšťame v kyseline zbabelosti, alibizmu a oportunizmu.
