Za tú "našu" Moniku

Komunistická propaganda si svojho času z PRÁCE, "PRACOVNÉHO NASADENIA" urobila značku, logo, nápis na transparente. Pestovanie KULTU PRÁCE bolo (NE)prirodzenou súčasťou štátostranou riadeného (vlastneného) mediálneho priestoru. Stranovláda sa neustále snažila vyvolávať dojem, že "ČLOVEK PRÁCE" žije iba pre prácu, "danú" možnosť pracovať. Veď čo už len mohlo byť príjemnejšie, ako práca? Žúrovanie? Súloženie? Čítanie "dekadentnej knihy" od spisovateľa, ktorý nebol členom Zväzu spisovateľov...? "Naša" Monika si uvedomuje, že pracovať nie je vždy príjemné, no zároveň vie, že "lud tejto krajiny" má v obľube dookola slovne omielanú a v písomnej podobe podávanú ZNAKOVÚ SÚSTAVU, ktorá sa stala zástupnou (komunikačnou) rečou Spoločenstva súhlasu. "Hovor, čo chcú počuť a dvere ti budú otvorené", povedal by klasik. Väčšinová slovenská spoločnosť naviac samú seba považuje za (už z "historického" hľadiska) pracovitú (ako keby "sa" inde nepracovalo). A že Monika B. vždy dodrží slovo? No samozrejme... Ide však o to, komu sa "TO" slovo dáva, kde, kedy, aké sú súradnice dopytu a ponuky. Okolnosti tiež nie sú zanedbateľné. Na billboarde sa o doržiavaní slova píše s ľahkosťou. V reálnom živote a v živote politickom je však dodržiavanie slova rôzne a "rôzne". Ak sa ale Monika B. dostala tam, kde je, tak "dané slovo určite vždy dodržala". Záverom toľko: "Naša" Monika je vizuálne aj obsahovo "taká tá kočka", podobná postavám z TV seriálkov, ktoré "bežný" Slovák obľubuje. Seriálky nenáročné, ľahko stráviteľné, sem - tam "nádherne" prízemné. Taký seriálek sa dobre pozerá (aj) v peknom župane. Všakže... Monika B.