Hroch na studeno

Haló, haló, haló... to som Ja, to si Ty...?Áno Ja som. Odpoveď moja znela.Máš pozvánku na žúrku večernú, no nesmieš zobrať so sebou nikoho, iba ohryzok, čo nestihol byť jablkom. Povedal ten zo začiatku konca hovoreného slova. No veď dobre, účasť potvrdzujem. Teším sa, že na žúrke budem môcť zapĺňať priestor. Keď deň prelial svoje tekutiny k času večernému hodil som na seba zopár handier, pozrel do zrkadlenia klamstva a zabuchol za sebou dverovú dosku.Po príchode na miesto určenia čakala na mňa rozihraná partia.Hovorili sme o zbytočnosti hromadenia vecí (nedozvedel som sa však, koľko ich majú oni). O dejoch ktoré vyprázdňujú myseľ (nedozvedel som sa ale, čím zapĺňajú tú svoju môj priateľ). O pravde, ktorú klamstvo občas dusí. O ľuďoch bez chrbtových kostí (nedozvedel som sa však, či vlastnia takéto potrebnosti). Potom po krátkej liečebnej pauze jeden z hostí prilepil na mňa dva palce, aby upozornil na svoje udrístané žvance. Hneď spustil: Môj sused má takmer všetko, čo zmestí sa za golier sveta: Ženu, ktorá každú noc pod ním drieme, trezor plný gramatických chýb, spovede v kostole, čakanie na ponáhľanie, státie a chodenie. Môj sused býva takmer všade, kde všednosť má nabité zbrane. Je ho plná planéta. Žije aj v tvojej hlave? Odstrčil som drístača hovorového pokrmu a nasal pitivo z pohára. V tom cestu zaterasil mi ďalší z hostí večerného karu konania. Pýtal sa ma, či aj ja občas oslobodzujem myseľ od príkras zármutku v posteli plávajúcej na hladine odpočinku s blonďatou kráskou, ktorej prítomnosť oblažuje pokrkvanú rovinu. Nie odpovedal som a pokračoval: Ja sa skôr snažím spočítať zrnká vzdialeného smiechu a telá spomienok ľadom spálených odnášam k neznámemu miestu. To ale nezaujalo drístača všedného hovorového pokrmu. Odkráčal teda bez záujmu.Ja spomenul som si na ohryzok čo nestihol byť jablkom a odovzdal torzo tej malej zelenočervenej potvorky ako dar hostiteľskej ruke. Hostiteľ zamumlal niečo o vďake, no ja vedel som, že opäť iba klame. Keď polnoc stiahla kožu z tváre, ukončili sme stretutie, ktoré pripomínalo netvora, čo o vode káže. Po príchode do domovskej klietky únavou padol som. Ráno opäť takmer mŕtvy svoje telo dňu predhodil som. V tom zazvonil telefón...