Boh áno, ale cirkev nie?

Ak by som tvrdil, že verím v Boha, ale nie v kňazov, či biskupov, ktorí hlásajú slovo božie, tak je to podobné akoby som hovoril, že milujem hokej, ale neznášam hokejistov a rozhodcov (tento príklad je samozrejme značne zjednodušený, avšak jasne poukazuje na to o čo mi ide). Hokej bez hokejistov a rozhodcov by bol iba platonickou záležitosťou bez patričného emocionálneho efektu a bez možnosti zažiť si ho tu a teraz. Hokejový štadión bez hokejových zápasov by bol ako tanier bez jedla. Ak ale niekto neznáša hokejistov a rozhodcov, tak prečo chodí na hokejové zápasy? Chodí veľká časť veriacich, ktorí veria v Boha, ale neuznavajú cirkev na omše preto, lebo sa tam chodiť má? Preto, lebo sa to od nich z hľadiska spoločenského požaduje? Neboja sa pred Bohom (v ktorého veria) hovoriť, že neveria kňazom a biskupom? Nemajú pred Bohom rešpekt? Prečo sa ku Bohu nemodlia iba v komornej atmosfére, doma pri sviečkach, či niekde v záhradnej chatke? Zvykneme o našej krajine hovoriť a písať, ako o katolíckom Slovensku. Keď však príde na otvorenie mysle, úprimnosť, tak zistíme, že veľká časť veriacich sa zúčastňuje na bohoslužbách zo zvyku, kvoli spoločenským rituálom. Byť v chráme božom iba z egoistických, rituálnych dôvodov je málo. Potom tam radšej nebyť. Lenže..."čo povedia ľudia...?" Snáď by bolo načase sa opýtať, čo na to Boh. Veriť a milovať Boha je o presahu. V konečnom aj začiatočnom dôsledku je to o zmysle našej existencie, hľadaní odpovedí, vedení. Tvrdenie, že "Boh áno, ale cirkev nie" je teda minimálne zvláštne a absurdné.