Boj o osobnú slobodu je radosťou z vyhratého zápasu

Vnútornú slobodu si človek naozaj môže uplatňovať kdekoľvek a v akomkoľvek čase, lebo túto slobodu nie je možné navonok pozorovať, pomyselne ohmatávať a teda v konečnom dôsledku trestať. Ved ako možno trestať niečo, čo je neviditeľné, nepočuteľné? Človek môže byť vnútorne (neviditeľne) nezávislý, tvrdohlavý, no nikto o jeho "slobode" nevie, pokiaľ ju navonok neprejavuje. Za takúto VNÚTORNÚ - NEVIDITEĽNÚ SLOBODU NETREBA BOJOVAŤ. Je však sloboda, za ktorú netreba bojovať slobodou? Má hodnotu niečo, čo je zabetónované v základoch veľkého, prázdneho domu? Muž, ktorý mi písal deklaroval slobodu najprivátnejšiu. Slobodu, ktorá nikomu neprekáža, nikoho nauráža, nepoburuje, ani nenadchne. Akáže je to sloboda? Ranné slobodné precitnutie, vstatie z postele, raňajky, hlt kávy, oblečenie, obutie, zamknutie dvier, cesta do útrob každodenného, neškodného opakovania "neopakovateľnej" opakovateľnosti, zaliatie kvetov, čakanie na ponáhľanie, ponáhľanie pre čakanie, víkendové chalupy, záhrady, migrácia po mapách masovej, všeobecne akceptovanej, znakovej rečovej sústavy. Lenže potom muž o ktorom píšem považuje za slobodu niečo, čo volá slobodou iba omylom. Takúto základnú, živočíšnu slobodu má aj VRANA. Môže lietať kam chce, kedy chce a do snehu si môže "slobodne" schovávať malú striebornú guličku, ktorú niekde "šlohla". Taká VRANA môže slobodne lietať (a udržiavať si svoj skromný inventár) v socializme, ako aj v systéme parlamentnej demokracie. Nikto jej nebude brániť v uplatňovaní jej živočíšnych nárokov. Ani "našeho" muža v stredných rokoch nikto nebude "buzerovať" za to, že realizuje svoje neverejno - verejné prežívanie zo dňa na deň. Sloboda v pravom slova zmysle sa začína v momente, keď od iných požadujeme, aby urobili ústupky zo svojej slobody (v mene tej našej). Tam sa začína "boj o priestor". Kto o pomyselný, alebo skutočný priestor nebojuje, zostáva zamotaný v sieťach autosugescie rôzneho druhu. Jednou z častých autosugescií je mylné presvedčenie, že je možné vystačiť si s vnútornou (neviditeľnou) slobodou a mať plnohodnotný život. Bez pretlačenia seba samého cez ľudskú, mentálnu škrupinku je život iba imitáciou hodnotného života. V takom prípade človeku zostáva len frflanie na čokoľvek, lebo nemá zo seba radosť. Radosť z vyhratého zápasu. A naviac sa pod ťarchou permanentne pestovaného SEBAporazenectva domnieva, že utláčateľská (totalitná) minulosť bola menej zákerná...