My formujeme "dobu", alebo "doba" nás?

Nejeden z nás slovo Boh "používa" takmer ako jednorázovú utierku na nečistoty, ktoré v skutočnosti nesú náš osobnostný podpis. Vraj Boh riadi naše konanie, Boh nás odmeňuje, trestá a tak ďalej a tak dookola. O "dobe" sa vyjadrujeme podobne. Doba však nie je "niekto", kto zazvoní pri dverách našeho bytu... "To" čo zvoní, je naše vlastné Ja, naše Ego. "Doba" neurčuje, či si šofér sadá za volant osobného auta opitý. "Doba" neurčuje, či žobráčke (ne)dáme desať centov. "Doba" neurčuje, či si žena XY začne s chlapom XL. A už vôbec to nie je "doba", ktorá nám radí, koho (ne)posunúť do kresiel moci. Naše mentálne uspôsobenie a skúsenosti nám velia, čo urobíme, kedy, ako a prečo. Vonkajšie okolnosti sú dôležité iba potiaľ, pokial si ich pripustíme k telu. Naše vlastné uvažovanie je hranicou, za ktorú sa dá (nedá) ísť. V relatívne slobodnom priestore nás nikto nemôže donútiť, aby sme konali inak, ako konať chceme. Mnoho ľudí sa však nevie, alebo nechce vedieť rozhodovať TU a TERAZ. V procese momentálneho (ne)rozhodovania preto často konajú mylne (vo svoj neprospech - prípadne v prospech chronického gaunera) a následne sa vyhovárajú na "dobu". Najlepším bičom na "dobu" je náš vlastný vzdor a najhlbšie osobné presvedčenie, že nie Boh, nie "doba" nás vlečú za sebou, ale že sme to My, kto sa rozhodujeme najsprávnejšie a "najsprávnejšie", ako vieme. Slovo "doba" je iba slovom. Je príliš abstraktné. Dá sa do neho napratať všetko haraburdie. Až pričasto slovo "doba" používame ako sklad pre inventár výhovoriek..."Doba" nie je ani hranatá, ani obdĺžniková, ani modrá, ani ružová. Nie je ani zlá, ani dobrá. Určite Vám nezazvoní pri dverách. Prečo?Lebo neexistuje...