Prečo "sa za komunistov kradlo menej" a teraz "sa kradne viac"

"Konštatovanie", že "dnes všetci iba kradnú" má (okrem iného) taktiež svoj čisto vnútroslovenský rozmer. Väčšina Slovákov má v sebe zakódovanú priam živočíšnu sociálnu, majetkovú závisť. Ak má sused (a nebodaj politik) o auto - dve viac, ak má o dom - dva viac, tak "je určite zlodej". Vraj má príliš dlhé prsty a jeho úspešnosť je výmysel. Tento typ susedského zdôvodňovania majetkových rozdielov sa po roku 1989 stal ALFOU a OMEGOU "celonárodného" hlasného uvažovania. Dokonca aj veľká časť politickej agendy politických subjektov sa pohybuje na uvedenej, deklaratívnej úrovni. Sociálna a majetková nerovnosť je dlhodobo vysvetľovaná ako súhrn nespravodlivostí, nemravnosti a kradnutia. Ako inak, najmä po roku 1989...Za "komunistov" sa nekradlo menej. Kradlo sa inak. Boli totiž inak nastavené podmienky a "pravidlá". Kradlo sa jednoduchšie. Prečo? Krajina bola od roku 1948 majetkom jednej (v podstate feudálnej strany). Zväčša neexistoval konkrétny vlastník konkrétneho majetku. "Majiteľom" fabriky, mliekárne, pekárne, obchodu s obuvou, papiernictva, lúk, hájov a dolín bol "štát" (strana). On dosadzoval úradníkov - "odborníkov" na vedúce posty. Úradník nebol vlastníkom, takže k danému majetku (objektu) nemal vzťah. Nedbal na to, či "sa" niečo šlohne, alebo nešlohne. Dával si pozor, aby mal podpísané papiere, ostatné bolo vecou "odbornej" konverzácie. Takej tej rodinnej. Ako sa hovorievalo: "kto nekradne, ten okráda rodinu". "Majiteľ" sa nemusel obávať, či skrachuje, alebo nie. Jednoducho a jasne skrachovať nemohol. Štát mu garantoval "právo na neskrachovanie". A keďže skrachovať nemohol, bral a rozdával. Komunisti si po roku 1948 privlastnili súkromný sektor, "znárodnili" ho. Majetok v tzv. socialistickom vlastníctve sa stal predmetom toho, čo sa volalo tieňová ekonomika. Ľudia si to v súčasnosti uvedomujú len pramálo, ale za "socíku" vlastne "podnikali", súkromníčili. Čo zobrali komunisti živnostníkom, podnikateľom a "zbohatlíkom", to si občania "brali domov" a vzájomne vymieňali. Na "trhu" plánovanej ekonomiky boli oficiálne kupované iba základné suroviny. Na úrovni neoficiálnej fungovala zástupná ekonomika. Taký ten neoficiálny kapitalizmus. Komunistická propaganda písala a hovorila o kradnutí na komunálnej úrovni. Pranierovala malého zlodejíčka - vedúceho v potravinách, vedúceho v reštaurácii a tak podobne a tak dookola. Tvrdila, že práve k vôli nim socializmus nenapreduje ako má. Kritika áno, ale nie na adresu socializmu, ako spoločenského a hospodárskeho systému. Mnoho kritikov tzv. kapitalizmu by si tiež malo začať uvedomovať, že za "socíku" nejestvoval žiaden spoločný majetok. Ako už bolo napísané, veľká časť "spoločného majetku" pôvodne patrila súkromníkom, neskôr PTPákom, väzňom, odložencom spoločnosti, ktorí sa previnili tým, že pred rokom 1948 vlastnili "príliš mnoho". "Republiku si rozvracať (rozkrádať) nedáme", tvrdil "prvý robotnícky prezident" Kléma. Záverom toľko: čo je to za spoločenstvo občanov, ktorí sa permanentne vzájomne osočujú a "konštatujú", že "všetci iba kradnú"...? S takouto porazeneckou a sebaubíjajúcou mentalitou sa nedá vyhrať nie len vojna, ale ani malá bitka. Ak všetci kradnú, tak kto potom nekradne...?