Ale pravda jetaká, že každý z nás je silný, výnimočný a schopný, že spoločnosť v ktorejžijeme je len odrazom nás samých a je taká akú denne našimi rozhodnutiami(alebo ľahostajnosťou a nezáujmom) denno-denne tvoríme. Neexistuje dôvod nato,aby každý bežný človek nedokázal plne riadiť svoj život a hľadať či tvoriť sizmysel života alebo naplniť svoj život podľa vlastného uváženia. Nie je dôvodnato, aby sme si mysleli, že niekto alebo niečo číha nato, aby nám nejakýmspôsobom ublížilo ... keď sa pozrieme vôkol seba vidíme okolo seba ľudí ako smemy sami hľadajúcich si svoje osobné šťastie, majúcich svoje vlastné radosti čistarosti. Avšak v našej kultúre nie sme vedení k tomu, aby sa sme pri pohľadena druhých hľadali to čo máme spoločné, ale to, čo máme rozdielne. Takže keď sapozeráme na iných takmer rovno vidíme, či sú bohatší, chudobnejší, mladší,starší, krajší, škaredší, chudší, tučnejší a mnoho ďalších odlišností. A týmtospôsobom triedime ľudí, škatuľkujeme ich a podľa toho kam sme si ich zaradilisa k nim správame. Pozeráme sa teda na ostatných podľa všetkých možnýchodlišností, spôsobom ktorý nás oddeľuje. Ale keď sa s niekým zblížime alebospriatelíme veľakrát si uvedomíme, že v mnohých veciach sú tí “ostatní” ako mya nie iní ako my, že v podstate sú takí ako ja či vy ako ktokoľvek iný a ženapriek unikátnosti každého človeka sme v podstate všetci jedno. Predstavme sisvet, v ktorom už nie sú žiadny “ostatní”, že všetci tí “ostatní” sú naši dobrípriatelia ... ako by taký svet vyzeral ... bolo by nám asi úplne jedno akožijú, hlavne nech sú radi a šťastní, priali by sme im to najlepšie bez ohľadunato, či chápeme všetky motívy ich konania alebo či sa stotožníme z hodnotamiktoré vyznávajú, či (ne)veríme v rovnakého boha ako oni, či sú rovnakejnárodnosti ako my jednoducho bez ohľadu na ich odlišnosti, lebo v ich prípadesa na nich pozeráme nie cez odlišnosti ale prostredníctvom toho, čo násspojuje. A už vôbec by sme sa ich nebáli, lebo ich spoločnosť by smenepovažovali za zlú, skazenú a skorumpovanú a nepotrebovali by sme nikoho ktoby nás pred nimi chránil.
Nenarodilisme s takí či onakí ... narodili sme sa ako ľudia a to všetko ostatné či smedobrí alebo zlí, úspešní či neúspešní sme sa postupne naučili a prijali zasvoje a naučili sme sa posudzovanie ostatných prijímať ako našu vlastnúidentitu ako niečo čo nás definuje a preto mnohí strávia roky ak nie celý živottým, že sa snažia byť takí ako niekto iní od nich očakáva namiesto toho abyboli sami sebou, že sa snažia byť dobrí v škole, dobrí v práci ... pozerajú sana seba podľa toho akí sú v čom dobrí, ako spĺňajú očakávania iných a pritomnikdy nespoznajú samých seba.
Nepotrebujemenikoho, kto by nás viedol za ruku, či nám ukazoval cestu ... vieme kráčať sami,stačí si len uvedomiť, čo od života či samých seba chceme (nie niekto iný alemi sami si musíme odpovedať), zbaviť sa strachu a neistoty aj tým, že siuvedomíme, že svet vôkol nás je tvorení ľuďmi ako sme my sami a keď sa ránootvoríme oči a systém na nás opäť vyleje všetku tú nenávisť, utrpenie, strach,ubližovanie a pocit bezmocnosti, nebudeme strkať hlavu do piesku úzkosti aapatie ale budeme vedieť, že sme dosť silní nato, aby sme to zmenili čiovplyvnili.
