Právo na voľbu (aj na tú zlú)

Svojprvý článok začnem jednou z najpodstatnejšíchvecí, ktorá ovplyvňuje individuálnu slobodu atou je sloboda voľby. Právo slobodnej voľby jezákladom osobnej slobody ... bez toho, aby sme sa mohlirozhodovať dobre či zle by sme sa nemohli považovať v žiadnomzmysle za slobodných. Dnes vo svete prevláda názor,že mnoho sa nevie správne rozhodovať, že by bez sociálneja spoločenskej záchrannej siete neprežili ... inýmislovami prevláda pocit falošného altruizmu, keď sa oživotoch všetkých rozhoduje bez všetkých pod rúškomvšeobecného dobra, ako keby sme sa nevedeli rozhodnúť,čo je pre každého jedného z nás to najlepšie. A preto by malo byť právomkaždého z nás sa možnosť vždy a vo všetkom sarozhodnúť a to aj zle... aj keď sa na to niekedy ťažkopozerá. Ale bez chýb nieto poučenia a bez poučenianieto pokroku, ktorý prináša dozrievanie a integritujedinca. Tak ako dieťa ktoré sa učí chodiť, najprvpadá, tak aj každý človek potrebuje pre svoj plnýrozvoj možnosť aj "padať" pretože bez toho sa "chodiť"nenaučí. Dieťa, ktoré stále nosíme narukách sa chodiť nikdy nenaučí a človek, ktorýsa za seba nemôže plne rozhodovať nikdy osobnostne nedozreje.A preto je nutné, aby sa každý z nás mohol vosvojom živote rozhodovať úplne vo všetkom a tak mal možnosťpoučiť sa z vlastných chýb a napredovať svojimtempom a svojim jedinečným smerom. Bez ohľadu nato, čo simyslíme nikdy nedokážeme pochopiť svet druhéhočloveka a už vôbec nie rozhodnúť, čo je pre nehosprávne a čo nie. No ale možno si poviete, že predsa len vniečom by sa mohlo dať vopred rozhodnúť, že to je užotestované skúsenosťou a snáď by bolo ajneľudské, keby sme každého nechali sa úplneslobodne rozhodovať, pretože by mohol trpko naraziť, dokonca sa ajúplne zničiť a nato sa jednoducho nedokážeme pozerať.. nie sme predsa takí krutí ... opak je bohužiaľpravdou. Našim prílišním obmedzovaním astaraním sa do života iných im pripravujeme oveľatvrdšie pády ešte horšie pocity bezmocnosti a neschopnostia životnej rezignácie, ktoré sa nezahoja tak rýchloako modriny z pádov, ale sú ako jazvy ktoréveľakrát nikdy nezmiznú. A preto ešte raz ... nech tos kýmkoľvek myslíme akokoľvek (dobre) zdržme sanechceného zasahovania pod rúškom dobréhoúmyslu ... ľudia nie sú bezvládny slepci,ktorých treba viesť za ruku, sú samostatný aschopný ak dostanú priestor naučiť sa chodiť posvojich a ak im chceme pomocť tak majme vždy nadstavenúpomocnú ruku a keď budú potrebovať chytia sa ...avšak zdržme sa toho, aby sme ich ťahali aj keď s dobrýmúmyslom, pretože nech si pred sebou zdôvodnímenašu pomoc akokoľvek ..ak je nechcená tak je to lenvnucovanie sa.