Keď stretla „jeho“, myslela si, že to bude len „ďalšia skúsenosť do života“ a nič viac. Až neskôr si uvedomila, ako veľmi sa mýlila. Stretli sa úplne náhodne. Ona nakupovala v obchode niečo na sobotnú žúrku u nej doma a on asi niečo podobné... mala veľký kôš na kolieskach a neuveriteľne ju bavilo, keď sa silno odrazila nohami, zaprela sa naň rukami a letela prázdnymi uličkami medzi obrovskými regálmi... už bola takmer na konci, keď sa spoza rohu vyrútil on a ona sa vyrútila na neho... nechtiac. Nestihla to ubrzdiť a tak skončil „zrazený“ nákupným košíkom ležať na zemi a ona takmer naložená vo vlastnom nákupe.
„Si normálna?“ začal jej akosi automaticky tykať... a ona sa nečudovala.„Je mi to strašne ľúto, nečakala som to,“ rýchlo sa hrnula k nemu, aby mu pomohla vstať a pozbierať vypadnutý nákup z košíka. „Tak ty určite vodičák nemáš, pretože slovko predvídať ti asi nič nevraví,“ škaredo na ňu zazrel a ona nevedela, čo na to povedať. Vedela, že jej uletené „lietanie“ medzi regálmi sa skončilo. Smutne sklonila hlavu a zbierala rozkotúľané paradajky, ktoré mu vyleteli zo sáčku. On si všimol jej smutný pohľad a neodolal.... „Nestalo sa ti nič?“ vzal poslednú paradajku zo zeme a vložil ju späť do sáčiku, ktorý držala silno v rukách.„Mne? Nie, pravdaže nie, ja som v poriadku,“ zakoktala sa, keď mu pozrela do očí. „To ja by som sa mala spýtať a ani ma to nenapadlo.“ Nakoniec sa to vyriešilo. Ešte hodnú chvíľu tam spolu len tak „kecali“, kým mu ako odškodné za „búračku“ navrhla účasť na party, ktorú robí v sobotu. On sa dlho nenechal prehovárať a tak sa začal príbeh, ktorý už vlastne skončil skôr, ako sa začal. Možno zložité a možno jednoduché... taký život predsa je.
On sa zaľúbil do nej a ona do neho... narovnako, v tú istú chvíľu. Bolo to krásne, mrazivé, strašidelné a tak strašne silné. Rozumeli si vo všetkom a to bol možno ten problém... kto vie? Nikto z nich dvoch nám odpoveď nepovie. Po krátkom čase zistila, že toto nebude ako všetko ostatné pred tým. Teda ako všetci ostatní pred ním. Nezaľúbila sa rýchlosťou japonského rýchlika a vedela, že sa takou rýchlosťou ani neodľúbi. A niečo z toho jej naháňalo strach. Možno to, že ho pustila tam, odkiaľ ostatných dostatočne včas odohnala... do jej srdca. Nechcela to a zároveň chcela. Bolo to niečo, čo ešte nezažila... alebo nechcela zažiť? Príliš veľa otázok a až príliš málo odpovedí.
Vedela, že ho ľúbi celým svojím srdcom, ale rovnako vedela, že s ním nemôže byť. Že ona nie je pre neho tá „pravá“. Nespýtala sa ho, ako to cíti on, či ju tak vníma alebo nie. Rozhodla za neho a nedala mu možnosť niečo povedať... stál pred ňou ako kameň... ale nie klasický, pevný, bez mihnutia tváre. Tento „kameň“ plakal... jedna slza striedala druhú a nezmohol sa ani na jedinú otázku prečo?! Možno vedel prečo... len si to nechcel pripustiť. Dávno vedel, že ona nepatrí jemu... ona nepatrí nikomu.Patrí len sama sebe a inak nedokáže žiť. Nedokáže žiť s pocitom, že by ju mal niekto vlastniť. Že by ju mal niekto „zaškatuľkovať“ slovkom: moja. Chcela byť iba svoja a možno to bol ten problém. Nedokázala sa odovzdať... nie naplno, tak ako by mala a to ju uberalo o to všetko krásne, čo s ním mohla prežiť. Vedela to a aj napriek tomu to urobila... povedala mu, že je koniec. Plakal on a plakala aj ona... vedela, že prichádza o niečo krásne, niečo, čo sa už nikdy nevráti, ale nevedela s tým nič urobiť. Utrela si opakom dlane slzy a povedala prepáč. Myslela to úprimne, pretože ho pohladila po zmočených lícach a vedela, že toto už pre ňu nikto neurobí.... otočila sa a odišla. Nikam, s nikým a pre nikoho... len tak. Pretože nevie byť s nikým.... iba sama so sebou.
