Už je to vyše mesiaca, keď svoju púť na tomto svete ukončil človek, ktorý bol môjmu srdcu veľmi blízky. Kamarát, ktorý ma svojimi rečami vedel vždy rozosmiať... a svojou neporiadnosťou dohnať k tomu, aby som mu z času na čas vynadala... ako inak, v dobrom. Možno si myslíme, že ľudia okolo nás tu budú dostatočne dlho, aby sme im povedali všetko, čo chceme... keď na to raz príde čas a debata, keď bude vhodná chvíľa, keď sa raz stretneme. Ale to sa nikdy nemusí stať, život je na to príliš krátky... všetko sa môže skončiť ako mávnutím prútika a my už viac nebudeme mať možnosť povedať to, čo sme chceli. Pocity, ktoré sme chceli niekomu vysloviť, vďaka za pomoc, pomoc za vďaku. Netreba nič odkladať na lepšiu príležitosť, pretože takou je každý deň, kedy tu môžeme byť... samy, so svojou rodinou, priateľmi, kolegami, so svojimi myšlienkami.Nedávno, keď som bola sama doma, pustila som sa do prezerania fotiek... všetkých, ktoré prišli pod ruku. Bol tam aj on... s úsmevom na perách, iskrou v očiach, netušiac, že jeho život nebude mať dlhé trvanie... to netušil nikto, a predsa sa to stalo. Zostalo veľa nevyslovených slov, k ťažkej tmavej zemi padlo tisíce bolestivých sĺz, do neba bolo vykričaných nespočetne veľa prosieb a otázok, ale ani jedna ho nedokázala vrátiť späť. Prosto to tak je a už sa to nezmení. Často tajne dúfam, že ho ešte uvidím, niekde ho nečakane stretnem a občas, keď sa ráno zobudím po zlom sne, presviedčam sa, že sa to vlastne nestalo. Od toho dňa sa neukázal... viem, že sa ani už nikdy neukáže... nezasmeje sa, nepovie nejakú hlúpu poznámku, nezažmurká svojimi tmavými očami zvodcu... ale pre mňa naveky zostane žiť. Zostal tam, kam nikto nedokáže siahnuť a vziať spomienky na neho... do môjho srdca. Miesto, ktoré je „reserve“ iba pre neho... a nikdy sa ta „rezervačka“ znenazdajky nestratí. Ťažko sa zmieruje s tým, že niekto tak mladý odišiel... lebo musel?! Asi nám všetkým, ktorým tak veľmi chýbaš, nezostáva nič iné, ako veriť, že to takto malo byť, že svoj kus životnej cesty si ušiel, síce rýchlejšie, splnil si to, čo ti bolo dané ako posolstvo tomuto svetu. Viem, že to, čo je teraz v mojom srdci prebolí, čas to zahojí. Možno pochopím a možno nie. Nikdy však nezabudnem... a každému poviem, že svoj život musí žiť naplno... ako si ho žil ty..... asi si vedel prečo... len nechápem, prečo si nám to nepovedal.
